Blúdi myšlienkami sem a tam a jej pohľad sa zavesí na mučiace číslo v kalendári. Pamätá si vôbec ten deň? Deň, keď zmenil celý jej život? Odbilo tristošesťdesiatpäť dní odo dňa, keď počula:
'Rozfúkala si vo mne ten vietor, ktorý nedokážem vidieť, iba cítiť. Pri pohľade na teba nedokážem rozkázať tej pulzujúcej veci v mojej hrudi. Nedokážem sa na teba pozerať a pritom ťa vnímať ako obyčajnú kamáratku a srandovať s tebou na akúkoľvek tému. Dôvod, pre ktorý som s tebou prerušil všetky kontakty je ten, že ťa mám radšej ako si dokážem pripustiť a nechápem tomu, veď ťa ani poriadne nepoznám.'
Tieto slová jej budú jemne hrať v ušiach do konca života. Niekedy sa pýtala sama seba, prečo si to tak presne pamätá.

Bol to deň, kedy jej daroval krídla a prinútil ju vzlietnuť. Vysoko nad obzor a ukázal tie najkrajšie západy slnka. Bol to deň kedy ho ani poriadne nevidela, lebo jeho slová jej zaplnili oči slaným oceánom. Deň kedy sa prvýkrát cítila žiadanou. No to ešte netušila, že...

Ukázal jej iný svet. Svet, ktorý je vždy plný optimizmu, aj keď je človek smutný. Aj keď si to jej vnútro ťažko priznáva, túto stratégiu využíva dodnes. Tvári sa šťastná a bezstarostná, aj keď jej vnútro kričí opak.

Spomína na tie dni, keď jej bolo úžasne a v hĺbke duše ich preklína. Našiel v nej prázdno, ktoré doteraz nepoznala a surovo ho odhalil. Donútil ju plne si ho uvedomovať.

Potom jej vzal krídla a odletel s nimi inam. Nechal ju bezcitne padať na zem. Na tvrdú zem, ktorá ju prebrala zo snenia a uštedrila jej otras mozgu. Keď si nespomínala, kde je ten nežný vietor, ktorý hladil jej teplé srdce. Kde sú tie nežné ruky, ktoré ju obímali. Kde je ten sladký nektár, z ktorého mala možnosť odpíjať takú dlhú dobu. Kde zmizli slová. Tie krásne slová, čo vždy pohladili jej dušú a obalili ju balzámom.

A potom... Vrátil sa. Vrátil na jeden deň a opäť zmizol. Vrátil sa opäť a... Nevidel jej mokrú tvár, nestaral sa o škody na duši. Nijaká poisťovňa nebola ochotná tú nehmotnú škodu zaceliť. Bolo mu jedno. A stále aj je. Šliapol po nej hrubými topánkami a viac sa nestaral. No vždy sa k nej bude vraciať. Nereálny, tieňový, nežný. Vždy zostane s ňou. Vzal si kúsok nej, ktorý bude jeho majetkom. Spomienky nejdú vymazať. Čas je lekár. Jej krátkodobý otras vyliečil. Škoda, že nie je taký všemohúci, aby vyliečil aj spomienky. Musí sa s nimi popasovať sama.

Risk je zisk. Niekedy aj strata. Ak má človek rád, nemusí riskovať. Ak má skutočne rád, dokáže sa uspokojiť aj s málom. Keby sa aj ona týmto riadila, bol by teraz jej život možno iný. Že vraj láska berie všetko alebo nič. Tak toto potom nebola skutočná láska. Spomienky proste vybledli a ide sa ďalej...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
husenicka23  17. 8. 2008 23:53
Prekrasne...
Napíš svoj komentár