O tom krátkom živote s tebou, v tebe a bez teba /2.časť-prudko/

Chytil si ma za krk. Brutalita. To si ty. Palcom a ukazovákom si mi zvieral sánku a pritlačil ma na stenu. Nemalo pre mňa cenu sa brániť. Nechcela som sa. Nad touto chvíľou som uvažovala odkedy si sa na mňa usmial.
Prvý bozk.
Predstavovala som si ho nežnejší a letmý. Ale nie.
Díval si sa mi do očí, vpíjala som sa do teba. Pomaly si uvoľnil zovretie. Obe ruky ti voľne viseli. Možno si čakal, že sa otočím a odídem. Že dostúpim na päty, pretože som stála na špičkách a snažila sa dotiahnuť vyššie. Možno si čakal krik, facku, prosto nejakú reakciu. Ja som len stála opretá o stenu. Dotkol si sa môjho malíčka na pravej ruke. Preplietol si si so mnou prsty. Potom ľavej ruky. Dvihol si mi ich nad hlavu a zatlačil o stenu. Bezmocná.
Cítim tvoj dych, teplo dopadajúce na ľavú kľúčnu kosť. Tvoje pery, ktoré sa ma prvý raz dotkli. V priehlbine nad kľúčnou kosťou. Postupujúce vyššie po pokožke. Zanechávali jemnú lesklú stopu.
Už si nečakal na nič. Jazykom si mi pohladil pery a rýchlo si prenikol k môjmu. Pár sekúnd.
Odtrhla som sa od teba, vyľakal si sa, pustil si mi ruky a uskočil si. Nevedela som čo si o tebe myslieť. Pristúpila som k tebe a pobozkala jemnú vrásočku nad ľavým kútikom. Dráždila ma tam celú dobu. Prešla som po nej ukazovákom. Uškrnul si sa a ona poskočila.
„Ukážem ti zvyšok bytu?“ zaskočil si ma hlasitosťou
„Ja sa s tebou dnes nevyspím.“
Úškrn zosilel.
„Dobre“

Sedím na stanici na taške prepchatej vecami, z ktorých ťa cítiť. Odchlipkávam z čaju a čakám na vlak. Ktovie či si aj ty ešte pamätáš na záver nášho prvého rande.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu