Neopätovaná láska

Vždy to vedela.Vždy vedela, že to bude absolútne nereálne.Odkedy jej pohľad naňho spôsoboval trasenie žalúdka a podlamovanie kolien, vedela, že to bude zbytočné, ale...to jej aj tak nezabránilo snívať.Nikto nikomu nezakáže snívať.To sa nedá.

Trhalo jej srdce pri myšlienke, že aj keby sa nejakým zázrakom z jedného dňa na druhý, len tak cez noc, premenila na vysokú, štíhlu brunetu, nemala by šancu.Tušila to.Cítila to v srdci, cítila to v celom tele, hemoglobín spolu s krvou prenášal sklamanie.Vždy keď sklopila oči od neho, smútok z neopätovanej lásky sa šíril v jej myšlienkach.Obraz utvorený šošovkou sa jej premietol do mozgu a do vedomia - on...On, ako si ju nevšíma.On, ako ho ona vôbec nezaujíma.On, a ona pre neho neexistuje...

Nepokúšala sa naznačiť mu to, bolo by to zbytočné.Tak si len sama sedela doma a písala do denníka svoje pocity.Svoje sny.Vlastne nie, tie tam nepísala.Nemala toľko síl.Zbytočne by si ubližovala, tým, že by tie scifi ukážky napísala na papier.Čierne na bielom, ale v tomto prípade modré na bielom.Slová písané roztraseným písmom, slová, ktoré by určite boli na niektorých miestach rozmazané od slaných sĺz, písmo obsahujúce skryté túžby.Nemohla to napísať.Mohla len snívať.

A tak vo voľných chvíľach sedela a zasnene pozerala do blba.Teda len vyzerala, že pozerá do blba.Ona videla jeho...a seba.V objatí.Myslela na jeho hlboké zelené oči a tmavé čierne vlasy.Takmer každý večer, keď si ľahla do postele, myslela naňho, na to, aké by to bolo, keby si ju všimol a keby sa do nej zaľúbil.Aké by boli jeho bozky? Aké by bolo jeho objatie? A čo slová, od neho vypovedané? To boli jej otázky pred spaním, to boli sny, čo snívala.A tak zaspávala.A ráno? Ráno prišla krutá realita.Škola, kde preňho bola neviditeľná.

Chvíle, keď si všimol, že existuje, boli pre ňu ako raj.Raj na zemi.Aj keď jeho všímanie si jej spočívalo v tom, že jej buď bral knihy alebo ju nejako podpichoval.Navonok sa samozrejme tvárila urazene, a hlavne nervózne, ale v skutočnosti? V skutočnosti sa išla zošalieť od radosti, srdce jej tĺklo ako najaté, jej minútový objem srdca sa zvýšil, kolená sa jej podlamovali a ruky triasli.Ale nedala to najavo.To by asi nezvládla.Odpadla by.

Keď kamarátke povedala, že je doňho zaľúbená, tá sa jej vysmiala.Zahanbilo ju to, ale snívala ďalej svoje sny a s detskou fantáziou dúfala (aj keď vedela, že sa to nesplní, ale bola príliš osamotená, príliš zamilovaná, aby si zakázala veriť), že sa nejakým zázrakom do nej zamiluje a ona bude môcť pobozkať jeho pery, pohladkať jeho tvár, v skutočnosti, nielen v jej snoch.

Neskôr sa s ním skamarátila.Vždy jej srdce tĺklo ako o preteky, kolená sa jej triasli, ale musela sa ovládať.Nechcela ho stratiť, ako kamaráta.Potom boli ešte lepší kamaráti.Boli spolu na výlete, sedela vedľa neho v autobuse, kde bol vysoký tlak a celú cestu sa jej triasol žalúdok.Nie z cesty.Nie z tlaku.Z neho.Z jeho blízkosti, z jeho skutočnosti, z toho, že bol pri nej tak blízko a tak skutočný.Jeho, už dlhšie čierne vlasy a zelené (a trochu hnedé) oči.Po tejto nadpozemskej ceste autobusom sa dozvedela, že...má priateľku.Položilo ju to.Aj keď vedela, že by bolo nemožné (NEMOŽNÉ), že by o ňu, ako partnerku, zakopol, smútila.Podľahla ešte viac depkám.Ale on jej pomohol vstať.Za to mu doteraz ďakuje a nikdy na to nezabudne.

Je to jej jediný, pravý priateľ, ktorého si bude vážiť, až do smrti.Bez ktorého nevie ako vydrží existovať.Budú si síce písať, ale predsa len...8 rokov je 8 rokov.Takmer každý školský deň, 8 rokov.Nechce sa jej to rátať.Aj keď počas tých 8 rokov prežívala smútok a nesplniteľné nádeje, aj keď neskôr prežívala druhú fázu jej neviditeľnosti voči nemu z jeho strany, aj tak ho má neskutočne veľmi rada a dokáže postojačky zaspať v jeho teplom a pohodlnom objatí.Kvôli nemu dokáže byť celú noc v meste.Kvôli nemu pochopila, že je blbosť, keď vravela, že nepotrebuje kamarátov.Bez neho by prežila.Ale ako? Len s polkou srdca.

 Vyznanie

27 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu