Bežali sme po chodníku, pozrela som, ako vedľa nich pokojne tečie rieka, plynula vo svojom stereotype. Tak ako ja. No ja som nevedela, že sa to čoskoro zmení...
Obzrela som sa na Matthiasa. Pozeral sa na mňa. Usmial sa. A začal niečo rozprávať a ukazovať niekam rukou. Nepočúvala som ho, jednak fúkal vietor a odfúkal jeho slová odo mňa a jednak som pozerala, aké má veľké svaly na ruke. O chvíľu som takmer spadla, lebo Matthias predo mnou prudko zastal a ja som doňho vrazila. Nebyť jeho silných rúk, už by som bola na zemi s boľavým zadkom. Tak sme tam stáli, jeho ruky na mojich pleciach, vietor mi fúkal do vlasov a ja som začala cítiť zimomriavky z jeho hlbokého pohľadu a nechápala som, o čo mu ide. Zrazu ma pustil a povedal „Nemôžme sa teraz len prechádzať?“ Prikývla som, ale nechápala som ho. Veď vládal. Asi mi chcel niečo povedať alebo čo.
Tak sme sa pár metrov prechádzali a potom Matthias prudko zmenil smer chôdze a zastal predo mnou. Chytil ma za pás, druhou rukou ma chytil za krk, prsty jemne zaboril do mojich dlhých vlasov, pritiahol ma k sebe a pobozkal. Urobil to rýchlo, nestihla som si všimnúť, čo sa deje. Iba som videla Matthiasa, ako sa ku mne nakláňa a už mal svoje pery na mojich a jazyk v mojich ústach. Miešali sa vo mne pocity, a myšlienky ako „okamžite prestaň“ a vlny zimomriaviek. Po chvíľke som ho odstrčila. „Čo robíš?“
„Bozkával som ťa,“ odvetil so šibalským úsmevom.
„To som si domyslela. Ale prečo to robíš?“
„Musel som vyskúšať, či sú tvoje pery naozaj také sladké, ako vyzerajú.“
„A sú?“
„Neviem, nestihol som to zaregistrovať,“ odvetil s maximálne šibalským úsmevom. Zasmiala som sa. Musela som. Bol strašne podarený. „Nemôžem ti odolať. Len sa usmeješ a ja sa rozplývam. Som tak blízko pri tebe a zároveň tak ďaleko. Bolí ma to,“ spustil. Môj úsmev zvädol...
Kráčali sme ďalej a opäť sa situácia opakovala. Zas zastal, schytil ma do náručia, tentoraz pevnejšie a začal bozkávať. Vášnivejšie. Neodolala som. Musela som sa poddať. Bolo to také silné, také...správne... Také krásne. Jednu ruku som mu položila na chrbát a hladila som ho a druhú som mu zaborila do jeho krátkych, kučeravých vlasov. Myslela som, že sa zbláznim, že sa mi hlava rozletí na dve polovica. Jedna sa odkotúľa k Matthiasovi a druhá k môjmu frajerovi. Ruku mi zaboril hlbšie do vlasov a ja som vzdychla. Bolo to úžasné. Bolo to špinavé! Cítila som sa špinavá! Odstrčila som ho. „Nie! Ja...nemôžem!! Je to úžasné, ale nemôžem a ani nechcem!“ a bežala som preč. Jeho som tam nechala zmäteného a strapatého stáť a pozerať za mnou.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
johnysheek
12. 4.apríla 2010 15:53
chvilku si na to musela pockat.. ale nakoniec birdz nebol proti
Napíš svoj komentár