Trojka mečov, trojica mečov, alebo Three of Swords. Je to tarotová karta, ktorá symbolizuje rozdelenie. Rozdelenie dvoch ľudí, roztrhnutie partnerstva, no zároveň aj nové možnosti, otvorené more plné možností, ktoré by mali byť využité. Všetko zlé, čo sa stalo, je len pre dobro toho, komu pri výklade vyšla. Ale nemám v úmysle rozoberať tu zmysel kariet. To nie...
„Olerien! “ Ozvalo sa odkiaľsi zúfalé volanie. „Olerien, príď! “ Ten hlas jej bol tak povedomý. Zabáral sa do nej, prechádzal cez jej nehmotné telo. Neváhala dlho. Vstala a pár krokmi prešla do úplne inej dimenzie. Teraz bola obkolesená čírym svetlom a hľadela na dievčinu stojacu pred ňou. Dievčina sa usmiala a Olerien jej úsmev automaticky opätovala. Vedela, že ľudia robia tieto veci, aby povzbudili seba, no aj ich spoločníkov. „Ahoj.“
„Ahoj.“ Pozdravili sa navzájom. Dievčina tam stála v očakávaní, ktorému Olerien nerozumela. Na čo čakala? Snáď na nejaké slová? Nevedela, čo by jej mala povedať. Na dôvernosti má dievčina iných, hoci to nikdy nie sú dôvernosti v ľudskom slova zmysle. Olerien bola prepojená s ostatnými bytosťami jej druhu. Jednoducho- každý vedel o každom. Nikomu z nich to neprekážalo.
„Olerien, pomôž mi.“ Vyslovila dievčina, ale Olerien sa to nepáčilo. Od niekoho tak nízkeho, nevedomého, by čakala slová ako „prosím“ a „ďakujem“.
„Musíš ma o to požiadať.“ Odpovedala jej, no jej citove rozpoloženie, ak vôbec niekedy nejaké mala, sa ani prinajmenšom nezmenilo. Dievčina, ktorá pred ňou stála, sa musí ešte veľa učiť. Veľmi veľa na to, aby dosiahla určitý vzostup, určitú úroveň svojho duchovna. Olerien videla, ako ľudia používajú slová „prosím“ a „ďakujem“ v ich sfére, no i keď žiadajú hoci aj o tú najmenšiu maličkosť tu, u anjelov.
„Čože? Ja... bolo mi povedané, že vy musíte splniť priania.“ Na dievčininej nevinnej tváričke sa zjavili prvé známky nepokoja a nadutosti. Trpezlivá Olerien sa na ňu pokojne dívala a hľadala vhodné slová, ktorým by porozumela aj mladá ľudská duša pred ňou.
„Nie som zlatá rybka.“ Odvetila napokon a na tvári sa jej mihol úsmev. Dievčina sa zatvárila nechápavo, no napokon sa tiež usmiala, čím dala najavo, že porozumela. Veď rozumieť anjelom nemôže byť ťažké, alebo áno? Oveľa ťažšie je predsa porozumieť bytosti, ktorej city sa prelínajú, opakujú, miešajú...
„Prosím, pomôž mi s tým chlapcom, o ktorom som ti minule rozprávala.“ Dievča na chvíľku zahanbene pozrelo do zeme. Snáď sa jej zdalo príliš detinské žiadať tak múdre bytosti o radu v pozemských citových záležitostiach.
„Už som ti hovorila, že ti pomôžem. Vydrž.“ Odpovedala Olerien a do zvyčajného prívetivého tónu sa jej primiešala jemná známka drzosti. Nevedela takmer nič o ľudskom cítení. Fascinovalo ju to ako keby bola malým dieťaťom. snažila sa rozlúštiť tú záhadnú chémiu. Čo je to vlastne cítiť? Čo znamená cítiť smútok, či radosť?
„Tak fajn.“ Dievčina ukončila časť rozhovoru sklamaným myknutím plecami. Olerien v nej postrehla aj hnev. Vedela, ako sa táto emócie prejavuje. Mraštenie čela, či nosa, divé záblesky v očiach, zatínanie pästí. To všetko odpozorovala. Netušila však, čo dievča núti k tomu, aby toto všetko robila. Zrazu sa jej hnev rozplynul ako kúdoľ dymu a na tvári sa jej opäť zjavilo číre očakávanie. Olerien zachvátil úplný zmätok. Čo sa stalo? Chyba v programe? „Si šťastná, že som ťa prišla pozrieť? “ Spýtala sa dievčina dychtivo.
„Nie.“ Odpovedala Olerien. Veď to je samozrejmé. Nevedela, čo je cítiť šťastie, čo je cítiť smútok. Bola v tomto jemnom svete ešte len krátko, ľudí veľmi nepoznala, a tak nevedela usúdiť, že táto odpoveď dievčinu možno raní. Usmiala sa nad prirodzenosťou svojej odpovede.
„Nie? “ Vyšlo z dievčiny trasľavo. „Prečo nie? Prečo...“ V hovore ju ale prerušila bytosť, ktorá sa náhle zjavila vedľa Olerien. Vysoký anjel, s prísnym, ale zato spravodlivým pohľadom. Olerien na neho ani len nepozrela. Cítila jeho prítomnosť, tvary pre ňu nič neznamenali. Cítila jeho energiu. Len dievčina anjela videla ako veľkého dobromyseľného muža.
„Olerien necíti.“ Začal muž pozerajúc pritom na dievča. „Je to energia, veľmi múdra, ale bez citov.“ Olerien len nemo prikývla a opäť sa prihlúplo usmiala. Na dievčininých lícach sa zjavil rumenec zahanbenia. „Pre ňu sú ľudské pocity zaujímavejšie a fascinujúcejšie než pre nás, ostatných. Ona prišla len nedávno.“ Muž skončil s rečou a spolu s Olerien vykročil kamsi späť, do dimenzie, odkiaľ prišli. Bol to plynulý a ľahučký prechod, ako keď prejdete cez cestu. Lenže už tam nebola dievčina. Bolo tam veľmi veľa energie, energie svetla. Veľký anjel sa niekam vyparil a Olerien sa pustila do pozorovania dievčiny, s ktorou pred chvíľkou hovorila. Nazerala ponad ňu a videla v nej toľko emócií, koľko ešte u žiadneho človeka. Splietali sa v nej radosť, ktorá sa jej odrážala v očiach, sklamanie, ktoré Olerien pripisovala sklesnutým pleciam, ale aj vzrušenie, ktoré vyčítala z jej náhlivých pohybov. Keby tak mohla cítiť. Nikdy si nič neželala viac, ako cítiť ľudské pocity, vnímať ich svet inými, ako anjelskými očami. A hoci je tu krátko, ten čas sa jej zdá pridlhý. Starší ju ešte len zaúčajú, vlievajú do nej ich dávnu pravdu a raz príde čas, a ona dostane svoju úlohu. A bude ju plniť svedomito a s láskou a nádejou. Stane sa anjelom strážnym a bude dohliadať na nevedomé ľudské životy, ktoré jej budú pridelené. Ó, áno. Takto si Olerien predstavovala svoju budúcnosť strávenú v nekonečnosti, keďže energia nemôže zaniknúť. Energia sa môže len zmeniť. Lenže dovtedy, a to bude dlhý čas, sa chcela aspoň raz dostať do ľudského tela. Chcela si vychutnať všetky pocity a emócie. Je to vôbec možné? Môže anjel, čistá energia, obsadiť ľudské telo? Olerien ostala zamyslená ešte mnoho dní, zatiaľ čo Starší ju znepokojene pozorovali.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tsunade
16. 8.augusta 2009 23:29
woow, vyzerá to dosť zaujímavo, páči sa mi to!
Napíš svoj komentár