Dnes bolo v parku dusivé ticho.. Predsa odbila polnoc.. Jediné zvuky ktoré skrášľovali ponurú atmosféru boli osamelé balady sov.. Noční lovci.. Vietor unášal lístie, točil ho na zemi a prehadzoval si z ruky do ruky.. Na oblohe žiarili hviezdy, ich krása vzbudzovala dojem ničotnosti a malosti na tomto svete.. Zrazu sa vzduchom rozniesol vzduch sťa by sa zatrepotali holubie krídla.. Vzduchom sa sotva mihol tieň a na zem dopadla postava.. Chvíľu zostala nehybná ležať v prachu.. Chrbát jej zakrývali biele krídla, ktorých dojem panenskosti ničili tmavé škvrny a kvapky krvi.. no vzápätí zdvihol hlavu.. Jeho čierne rozstrapatené vlasy splývali s tmou, a zároveň žiarili.. Modré oči prebodávali noc slzy ju zas chladili.. Jeho telo zahaľovali len čierne nohavice.. I keď vzduch bol chladný, nevyzeral, že mu bola zima.. Jeho duša bola tá zničená nie navonok krásne telo.. keď sa s námahou posadil, hruď sa mu prudko dvíhala a od miesta kde má človek srdce žiarilo belasé svetlo, takmer oslepovalo.. na rukách mal krv.. ostro červená ako životná sila, ktorá nedávno vyhasla.. Zdvíhal pred seba ruky ktoré sa vo svetle pouličnej lampy chveli a náhle ich zatínal v päsť.. Kľačal tam zúbožený anjel.. A spomínal na to čo urobil.. nechal zahynúť niekoho, koho mal chrániť, ako sa to stalo? Veď anjeli chyby nerobia.... Prečo teda on? Urobil ju už skôr.. Hneď v momente keď sa stal sebeckým.. keď ju zbadal prvýkrát, srdce ho bolelo.. No krásne.. Odvtedy každý deň porušoval pravidlá rovnováhou dané.. Na ostatných zverencov nemyslel.. Na nikoho len na to aby mohol byť s Ňou.. Zatiaľ čo on sedel v jej izbe a nemohol od nej odtrhnúť oči, malé dieťa.. Dievčatko s plavými kučerami, malá nezbedná nevinná.. Kráčala s matkou mestom.. mama mala v ruke nákup, dve ťažké tašky, no dieťa bolo zvedavé a na ulicu zosadol holub.. Rozbehla sa k nemu, že si ho chytí, a nechá si doma.. že sa o neho bude starať..


No zo zákruty vyletelo auto a jej telo sa vznášalo vzduchom ako ľahulinké pierko.. Ako tie čo si vinný anjel trhá z krídel.. čo dopadajú na zem.. Mladý život vyhasol kvôli nemu.. Dnes bol na jej pohrebe.. Toľko ľudí tam stálo v daždi.. Bez slova počúvali posledné slová útechy.. Kňazov hlas monotónne šepkal slová, ktoré matke sotva doľahnú k ušiam či k duši.. Odriekal si básničku.. Jej matka sa hádzala na malinkú truhličku, a otec ju v slzách držal okolo ramien.. Jej prenikavý plač opantával cintorín.. Hlina dopadajúca na truhlu moknú menila sa na blato.. Každý hodil biely karafiát do jamy.. a s každou slzou anjelovo srdce trpelo viac a viac.. Z hrude mu padali kvapky krvi.. Vykúpiť každú slzu čo bola z jeho viny preliata.. Zdá sa, že nikdy nezaplatí svoj dlh.. Nemal milovať.. Ľudia sa rozchádzali pomaly ale isto.. Zostali tam len rodičia, kľačiac na zemi, pozorovali ako hrobári tvrdými lopatami urovnávajú čerstvo nahádzanú hlinu.. Posledný kvet dopadol na pomník.. Muž vzal svoju ženu, to jediné pre čo teraz žil na ruky, a niesol si to, čo z nej zostalo, to čo neumrelo spolu s jej dieťaťom.. lebo najhoršie čo môže žena zažiť, je smrť jej dieťaťa.. a najhoršie čo anjel môže zažiť, je smrť jeho zverenca.. Tak sedí na špinavej zemi, nevládze viac lietať.. Krídla zašpinené hriechom, odpustenie volá..

Kedy skončí sa jeho účet rodičom? Kedy prestane platiť vlastnou krvou? Je to primeraná cena za ich utrpenie? Alebo i on si zaslúži odpustenie?.. teda, kto z vás mu odpustí?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár