Nebolo to vtedy pre mňa ľahké. Chcela som nájsť niekoho, kto by ma mal rád, nie takú, na akú sa hrám, keď chcem dokázať že som silná, aj keď viem, že to tak nie je....nie takú citlivú, keď viem, že nie všetko ma rozplače...proste mňa...spoločenskú, s bruškom na ktorom nie je vidieť rebrá, usmievavú, s mojimi čiernymi očami, sem-tam hĺbavú a tak trochu pesimistickú...
Vtedy som sa dokázala zastaviť a hodiny premýšľať o tebe. O princovi, ktorý mal prísť, no nejako meškal...Nevedela som, že predsa existuješ a že Ťa raz nájdem...A preto som len dúfala...
Polrok strávený s tebou bol najkrajším v mojom živote...víkendy prestali byť nesplneným snom...
Pamätám sa, ako si mi hovoril, že ma nemôžeš uniesť ako princeznú, aj keby si veľmi chcel...ale že sa budeš snažiť dokázať mi lásku, ako to len pôjde..budeš za mnou chodiť tých 170kilákov, budeme chodiť na chaty, na výlety, kúpať sa, blázniť, túlať sa po mestách...a ja som ti neverila...niečo také som nepoznala a nemyslela som, že by niečo také niekto pre mňa urobil...
Ale ty si sa stal realitou...
A teraz? Už štvrtý víkend bez teba...je mi to ľúto...prečo musíš byť tak ďaleko? Prečo sa vrátiš až o 3 týždne? Nevydržím to, si pre mňa ako voda, a ja som práve teraz na púšti a uschýnam...aj keď vonku sneží....
Dnes som si ľahla do postele, vyhrnula žalúzie a vnímala vločky...ľahko, nenútene...ako keby mi každá mala niečo odkázať...správu od teba...že ma ľúbiš aj z opačného konca zemegule...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
popa
11. 11.novembra 2007 17:24
jeeejjj to bolo pekne
Napíš svoj komentár