Tajomná vražda (Sloh na Slovenský jazyk)

Tajomná vražda (Rozprávnaie)

Bola hlboká tma. Zavolal som Lenku a Michala von, lebo som si potreboval prevetrať hlavu pred zajtrajšími prijímačkami na vysokú školu. Aj keď bolo len deväť hodín večer, videl som iba na pár metrov.
Išli sme práve po najtemnejšej časti dediny. Niektoré lampy nesvietili vôbec, iné bezradne blikali. Došli sme na koniec dediny, kde začína hora - sú tam ledabolo nahádzané gigantické kopy dreva. Brodili sme sa tmou, keď v tom zrazu: „Vieš čo si mi povedal a ja nemienim...“. Zvyšok vety sa mi stratil. Bolo zrejmé, že sú dvaja, a že sa hádajú. Zastali sme, pozerali do tmy, a dychtivo čakali na ďalšie úlomky hádky dvoch mužských hlasov. A hoc som poriadne nevidel, po hodnej chvíli som rozoznal siluety dvoch statných mužov.
„Ja ti tie papiere nedám!“ povedal jeden z mužov. Ten druhý ho držal pod krkom a pomaly , chladne, až z toho mráz behal po chrbte, hovoril: „Tak a tie papiere mi dáš. V opačnom prípade si toho už veľa neužiješ!“ „ Ja ti ich nedám kým mi za ne nezaplatíš!“, vydieral ho menší z chlapov. „Kvôli tebe do basy znova nepôjdem, drahý priateľu,“ povedal druhý, a šmátrajúc vo vrecku vytiahol veľký nôž, ktorý sa v ďalšej sekunde leskol na krku vydierača. Menší chlap pod tlakom noža, pritlačeného na krk len zasyčal: „To, či pôjdeš do basy, záleží len a len na tebe!“ „Tu máš sedem stoviek a povedz mi kde sú papiere!“ zrúkol, pričom vydieračovi vložil do vrecka stočený šúľok peňazí. „Sedemsto eur? To nie je zlé,“ zaškeril sa a pošepkal mu niečo do ucha. Druhý chlap ho pustil. V tom zhone mu padol nôž na zaprášenú zem, nasadol do terénneho auta a odišiel. Neznámy vydierač si zapálil cigaretu, strčil jednu ruku do vrecka, vytiahol peniaze a začal si ich prepočítavať.
Keď dorátal, usmial sa, vrátil ich späť a pomalým krokom sa začal presúvať smerom k nám. Keď som to zbadal, strhol som Lenku a Michala za auto, ktoré parkovalo nablízku. Chlap sa pomaly blížil a my sme sa snažili byť čo najtichšie, aby nás len nepočul. Keď prešiel okolo a blikajúca lampa mu na okamih osvetlila tvár, spoznal som ho. Bol to Martin Bakoš. Chalan, ktorý zdedil dedinský obchod po otcovi. Každý deň som k nemu chodil nakupovať. Pozrel som sa na Lenku s Michalom a videl, ako sa aj im v tvári blysol výraz úžasu a nepochopenia. Žeby Martin bol vydierač? Však to nedáva zmysel, pomyslel som si.
Keď zabočil za roh, vyšli sme spoza auta a nikto nepovedal ani slovo. Pomaly sme išli za Martinom a keď sme sa dostali na roh ulice, kde Martin zmizol, Lenka prenikavo vykríkla. Pozrel som sa tým smerom a videl som ho tam. Ležal tam na zemi. Bez zjavných známok života. Prišiel som k nemu a snažil sa nahmatať pulz, žiaľ, bezvýsledne. Môj pohľad padol na jeho krk, kde som zbadal malú ranku. Bolo to skôr škrabnutie, ktoré nemohlo spôsobiť jeho smrť. Kým som študoval Martinovo telo, Michal zavolal záchranku a políciu. Vyzeralo to, že Martin len tak padol mŕtvy. Zvuk sirény, sanitka. Privolaný lekár sucho skonštatoval: „ Je mŕtvy.“ Lenka len stála vzadu, objímala Michala a vzlykala.
,, Pane!“ zvolal policajt, ktorý práve vystúpil z auta. „ Mohli by ste mi opísať čo sa tu vlastne stalo?“. Keď som mu všetko povedal, spýtal sa ma ešte jednu vec: ,, Ste si istý že toho druhého muža nemôžete opísať?“ ,,Jediné čo viem je, že bol asi o hlavu vyšší, a mal terénne auto,“ povedal som. Lekár, ktorý obhliadal telo, podišiel bližšie a šepol policajtovi: ,,Neviem ako zomrel, jediná rana čo má, je to škrabnutie na krku. Nemá ani podliatiny, ani iné známky cudzieho zavinenia. Jednoducho - padol mŕtvy. Vyzerá to, že dostal srdcový infarkt.“
Vedel som, že to nie je možné, však Martin bol chlap ako hora a nikdy nič zo srdcom nemal. A v tom som si spomenul na chlapa, s ktorým sa hádal. ,,Pán policajt!“ vykríkol som na policajta. Keď som si uvedomil, čo sa vlastne stalo, vyschlo mi v krku. ,, Prosím?“ odvetil. ,, Bola to vražda,“ skonštatoval som a sucho v ústach sa začalo pomaly vytrácať. Lenka s Michalom spozorneli, pozerali sa na mňa a čakali čo poviem.
Nadýchol som sa a sebaistým hlasom som dodal: ,,Martin bol zavraždený.“ Po týchto slovách sa sucho v ústach úplne vytratilo a nahradil ho pocit hrdosti. ,, Ako to myslíte?“ spýtal sa policajt. ,,Martina zavraždil chlap, s ktorým sa hádal,“ povedal som. ,, Ako toto môžete tvrdiť?“ neveriacky sa ma spýtal policajt. ,, Prišiel som na to ako to celé bolo,“ odpovedal som mu. ,, Keď som si všimol to zranenie, tak som sa snažil spomenúť čo sa vlastne stalo, a uvedomil som si, že Martin bol určite otrávený. To škrabnutie je od noža, ktorý mal pritlačený na krku, a som si istý že nôž bol natretý jedom. Aby si všetci mysleli, že zomrel normálnou smrťou. Keď ho porezal - tak ho vlastne zabil,“ povedal som takmer na jedným dychom. Policajt z lekárom sa na mňa zaujato pozerali. ,, A viem aj kto to bol,“ povedal som víťazoslávne.
,, Kto?!“ vykríkli naraz Michal s policajtom. ,,Teda neviem kto, ale viem ako to zistíte,“ odpovedal som a išiel som smerom k miestu kde sa tí dvaja hádali.
,, Je to jednoduché,“ pokračoval som a policajt šiel za mnou. Keď som prišiel k miestu, kde sa hádali, našiel som presne to, čo som hľadal. ,, Zistíte to z tohto,“ a ukázal som na zaprášený nôž, ktorý sa blýskal pod blikajúcimi lampami. ,, Môžete z neho zobrať odtlačky a určite zistíte, že na ňom bol jed,“ dokončil som svoj dlhý monológ. Policajt vložil nôž do sáčku, potľapkal ma po pleci a povedal: ,,Dobrá práca.“ Len som sa letmo usmial.
Keď som sa vrátil k Michalovi a Lenke Martinovo telo už bolo v sanitke a lekár čakal na policajta. Policajt prišiel hneď za mnou a poslal nás rovno domov. Ja som súhlasil. Bola to dlhá noc a ja som bol unavený. Policajné auto a sanitka odišli a my sme sa pomalým krokom vybrali domov. Lenka bola ešte stále mierne vystrašená z toho čo sa stalo, ale myslím, že to zvládne. Ja som si až po ceste domov uvedomil, že Martina už nikdy neuvidím a bolo mi ho trochu ľúto.
Prišli sme pred môj dom, ja som sa s nimi rozlúčil a išiel som si rovno ľahnúť do postele, veď už o pár hodín ma čakajú prijímačky na Akadémiu policajného zboru.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu