Odmalička som ovládala akúsi zvláštnu schopnosť, asi telepatiu, alebo bohviečo, kto sa v tom má vyznať. Nikdy som ju však aktívne nevyužívala. Išla som študovať na vysokú školu a nakoniec sa zo mňa stala arachnologička. Nie preto, že by ma bavila arachnológia, skôr naopak. Odmala som trpela vysoko expanzívnou formou arachnofóbie. Nech som bola kdekoľvek a kedykoľvek, neprestajne som myslela na pavúky. Na tie ich diabolské lepkavé pavučiny, bleskurýchle nohy, krvilačné hryzadlá... Keď som zbadala pavúka (je jedno v akej vzdialenosti sa odo mňa nachádzal), začalo mi byť zle, neskutočne som sa začala potiť, triasla som sa, nakoniec som vždy odpadla a týždeň zostala v bezvedomí. A tak tomu bolo bez výnimky vždy. A práve preto som sa rozhodla začať študovať arachnológiu, aby som sa k nim dostala vedomostne čo najbližšie, aby som o nich vedela úplne všetko a to využila vo svoj prospech. Aby som sa im pomstila...a v konečnom dôsledku...dosiahla ich úplného zneškodnila.
Od samého začiatku som sa pritom spoliehala na svoju podivnú nadprirodzenú schopnosť. Až nakoniec nadišiel ten správny čas. Začala som drobnými, temer neviditeľnými pavúčikmi, pokračovala obrovskými a nebezpečnými tarantulami až po tie najexotickejšie a najjedovatejšie druhy pavúkov. Dokázala som im pomocou telepatie vsugerovať myšlienky, pocity... Najskôr som pavúky začala mučiť, v poslednom štádiu som im vsugerovala sebevražedné sklony. Všetky pavúky sveta si sami uplietli pavučinové slučky a obesili sa za hlavohruď, či sa sami zamotali do pavučiny, z ktorej už viac nedokázali vyliezť. Veď fantázii sa predsa medze nekladú. Zopár pavúkov zámerne vyprodukovalo poškodenú pavučinu a skočilo si bangee jumping. Všetky pavúky skončili smrťou. Premnožili sa muchy. Muchy zožrali ľudí a ostatné zvieratá. Ja som sa však po zožratí muchou stala duchom. Zostali len muchy a ja. Nemali čo žrať, a tak tiež zahynuli. Zostal len môj duch. Potom ste prišli vy, milí mimozemšťania. A ja som prišla na to, ako dosiahnuť, aby som konečne začala odpočívať v pokoji. Jednoducho musím dať svetu vedieť, kto vyhubil Zem. Bola som to ja. Áno. Ja. Tak už to viete. A moje svedomie je konečne čisté.
Zbohom.
Mimozemšťan položil list a pozrel na svojho druha: „Chcel by som vidieť výraz toho dievčaťa, keď zistí, že v záhrobí bude musieť navždy odpočívať medzi duchmi všetkých tých miliárd rozzúrených mŕtvych pavúkov...haha ha hahahaha hah hahahahahahahah“.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sion
22. 1.januára 2010 23:00
ha hah aha zaciatok zacal dobre.. koniec to zabil lol. Perfektné.
Napíš svoj komentár