Netreba sa zahrávať s osudom..

Len som zízala von oknom a moja túžba po smrti bola čoraz väčšia. Nikdy som ani len nepomyslela na to, že myšlienky sa dokážu zhmotniť a jednoducho sa stať. Áno, viem, že vyrovnať sa so životným osudom je niekedy dosť ťažké. No ja som už nedokázala vidieť tú svetlú stránku prežívania na tomto svete. Môj dennodenný sklený pohľad von z okna už začali pomaly všetci v nemocnici ignorovať. Prestali sa ma pýtať čo mi je, čo sa deje. Všetci to dobre vedeli. Vedeli, že som na dne. Že im nikdy neodpoviem. Že sa len na nich prázdne pozriem a rozplačem sa. Áno, tie výčitky svedomia boli zdrvujúce. Netušila som, že autonehody, ktoré tak často vídavame v televízií raz zažijem na vlastnej koži. Nie, ja som nikdy nechcela niečo také zažiť. Človek je pod vplyvom drog veľmi zvláštny. Až to niekedy prechádza do takzvanej „divnosti“.

Moji rodičia boli super. Ideálna výchova a vôbec všetko, čo k tomu patrí. Milovali ma. Ja som milovala ich. V škole som mávala vždy najlepšie študijné výsledky. Jednoducho boli na mňa pyšní. Ale v osemnástich prišiel zaujímavý zlom. Začala som skúšať. Skúsila som takmer všetko čo sa týka omamných látok. Samozrejme, si rodičia všimli, že sa niečo deje. No stále som zatĺkala. Po čase som prestala skúšať. Nedokázala som už bez drogy žiť.

Jedného dňa ma poprosili, či by som ich nezaviezla z jednej oslavy. Samozrejme som to neodmietla. Hoci som bola extrémne rebelujúce decko, rodičom by som zniesla aj modré z neba. Niečo som do seba dala a hybaj pre rodičov. Oslava vyzerala decentne, hoci boli ľudia statočne v nálade. Po nástupe do auta sa rozvírila debata o všeličom možnom. Koláče, nápoje, kto mal čo na sebe. A tu z ničoho nič len počujem maminin výkrik: ,, Brzdi! “ Neubrzdila som. Hodilo nás to priamo do vlaku.

Nevedela som, čo sa deje, kde som. Len som sa zrazu zobudila na neznáme hlasy: ,, Ako je na tom? “ ,, Zle pán doktor, stále sa nezobudila.“ Začala som klipkať očami a zbadala som neznáme osoby v bielych plášťoch. Všetko ma bolelo, nechcelo sa mi ani pohnúť. Prvá moja otázka smerujúca na doktora bola: ,, Čo sa stalo? “ Zahľadel sa na mňa so smútkom v očiach.. Potom pozrel na sestričku, ktorá s rešpektom odišla z izby. „Vieš“ začal s odstrašujúcim tónom v hlase, „ mali ste s rodičmi autonehodu. Bola si asi týždeň v kóme.“ Prišiel šok, aký som nečakala. Zdesene som sa pozerala na doktora a dúfala, že toto je najhoršia správa akú som sa dnes dozvedela. Dúfala som zbytočne. Pokračoval: „Museli sme Ti amputovať obe nohy lebo by si neprežila.“ Nevedela som, ako mám reagovať. Začali sa mi samovoľne kotúľať slzy po lícach. „Kde mám rodičov?“ Spýtala som sa s obavou v hlase. Doktor ma chytil za ruku a pomaly začal: „Niekedy je na nás osud veľmi krutý. Pre nich bola havária smrteľná. Boli na mieste mŕtvi. Mala si od Boha šťastie, že si prežila.“

V tej chvíli sa obsah môjho prázdneho žalúdka ocitol na nemocničnej prikrývke. Bolo mi zle. Plakala som. Keď sestrička prišla vymeniť posteľné prádlo, uvidela som prázdnu posteľ na tom mieste, kde mali byť moje nohy. Odpadla som. Nevedela som, čo sa so mnou deje. Nechcela som sa už nikdy prebrať. Moje telo bolo v šoku. Začali ma dopovať kadejakými upokojujúcimi liekmi, po ktorých som buď zaspala alebo sa hlúpo usmievala. Úsmev vyzeral vykrivene lebo sa mi doňho plietli slzy. Moja existencia sa ocitla na úplnom dne. Výčitky svedomia boli čoraz silnejšie. V hlave som mala absolútny chaos: „Si hlupaňa. Obyčajná narkomanka.“ A na druhej strane: „ Prečo len som pre nich nešla neskôr? Alebo skôr? Prečo sú z toho svinstva také spomalené reflexy? Prečo, prečo, PREČO? Prečo práve oni? Prečo nie ja? Veď ja som na vine!“ Množstvo otázok nemalo konca kraja.

Prestala som úplne komunikovať s hocikým. Nebolo to úmyselné, jednoducho to prišlo samo. Z môjho hrdla nevyšiel ani hlások. Ani jeden jediný hlások. Sklený pohľad sa v mojich očiach asi naveky usídlil. Bolesť zatemnila moju dušu a svedomie mi už rozhrýzlo celé vnútro. Nechcelo sa mi žiť. Vedela som, že na samovraždu myslia len zbabelci, ktorí to nemajú v hlave v poriadku. Ale ďalej to už nešlo.

Jedného dňa vo vychádzkovom čase ma vzali na prechádzku prírodou. Tam sme sa nedostali. Vytrhla som sa a s vozíkom sa spustila po schodoch. Diagnóza: mŕtva. Domnievala som sa, že keď zomriem, budem voľná. No moja popletená hlava zabudla na múdru vetu: „Samovrahovia sú len zblúdilé duše. Blúdia medzi nami a nevedia si nájsť nikde svoje miesto.“ Pozerala som sa na svoje zmordované telo, ako sa ma snažia oživiť. Neúspešne.

Stala sa zo mňa troska bez ľudského tela. Ostala som sama. Samučičká sama. Nikto ma nevidel, nikto ma nepočul. Neostalo mi nič. Ani telo. Ani domov. Akurát spomienky. Spomienky, ktoré mi stále rozožierajú vnútro.

UPOZORNENIE: Poviedka je vymyslená. Nie je podľa skutočnej udalosti, hoci nepopieram, že sa to už niekomu stať mohlo.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu