Za siedmimi továrňami, siedmimi znečistenými riekami a jednou atomovou elektrárňou, bol raz jeden socialistický panelák. Bývala v ňom malá rodinka veveričiek. Otec veveričiak pracoval v blízkej továrni na diskety, ktoré sa už prestali používať a mamka veverička učila na škole ruštinu i keď i tá už vyšla z mody. Ich deti- Max a Mína- študovali na učňovke za drevorubačov i keď bývali na planéte, kde stromy už dávno nerastú. Takto si pekne spolu nažívali a chodili to práce a do školy a plnili si svoje povinnosti. Deti často trávili dni a večery vonku s kamarátmi a zabávali sa. A tak prišli prvé lásky a sklamania. V ich životoch sa nedialo nič zvláštne, až do dňa, keď ich rutinu pretrhli obyčajné dve modré čiarky. Max mal vtedy 16 rokov a jeho sestra Mína mala 19. Mína mala vážny vzťah s veveričiakom Slnkom z vedľajšieho paneláku. Mali sa radi, no ich vzťah nebol taký za aký ho Mína považovala. Raz po jednej krásnej noci so Slniečkom Mína zistila, že čaká dieťa. V minulosti bolo bežné, že mali ženy deti aj oveľa skôr ako v 19tich, no zrazu ju začali všetci brať ako malé dieťa, obyčajnú hlúpu tínegerku a čakali, že to dieťa si nechá vziať. Očakával to hlavne Slnko. No Mína odmietla byť ako všetci v jej veku a rozhodla sa správať rozumne a dospelo a postaviť sa k problému čelom a nie zbabelo utekať. Dieťa si nechala. Aj napriek tomu, že Slnko sa s ňou rozišiel a odmietol sa k dieťaťu vôbec priznať. Mína zažívala ťažké dni. Všetci navôkol ju pokladali za veľmi silnú a odhodlanú ženu, ale ona sama sa vo vnútri stále cítila ako malé dieťa, ktoré potrebuje oporu a pomoc. Aj napriek všetkému sa však navonok pretvarovala a na dieťa sa skutočne tešila. Svetu ukazovala len svoju silnú tvár a keď bola sama v tieni svojej malej izbičky písala smutné básničky a spisovala svoje pocity. Snažila sa dostať zo seba svoj smútok a obavy zo zodpovednosti za malé dieťa a z vlastnej budúcnosti. Časom našla veľa podporovateľov zo strany kamarátov a rodiny, ale dobre vedela, že je to len navonok. Nikto jej túto situáciu skutočne nezávidel a aj keď mnohí vraveli, že jej budú z bábätkom radi pomáhať, vedela, že sú to len reči detí, čo ešte nedospeli a nevedia si reálne predstaviť aké to je byť v jej koži. Vychovávať malé dieťa v tomto svete, síce s podporou rodičov, ale predsa sama. Bez objatia, či pohladenia skutočne blízkej osoby. Rodina sa nikdy nedokáže vcítiť do jej pocitov a pomôcť jej. Dokáže to len Slnko, to ona dobre vedela. So Slnkom boli spriaznené duše. Vedela, že on je jediný na planéte, kto ju pochopí aj bez slov. ale zrazu bol preč a užíval si vlastný spokojný nerušený život ďaleko od nej a jej problémov s novou priateľkou, ktorej sa zveroval s tajomstvami a obavami, ktorej po nociach hľadel do očí a šepkal jej sladké slová ako predtým jej. Aj keď Slnko vedel ako trpí a vedel, že ho Mína stále miluje, nedokázal sa premôcť a priznať si svoje city k nej. Radšej sa pretvaroval a klamal sám seba a všetkých navôkol. A pritom stačilo len prísť k Míne a objať ju. Pozrieť sa jej do očí a ona by hneď všetko pochopila. No nespravil to. A tak trpeli obaja tak trochu spolu, no každý sám a ďaleko od seba. Mína sa naučila byť sama a postarať sa o seba a o dieťa. Našla si prácu a bývanie. Nikdy však nenašla ďalšiu blízku dušu. Celý život prežila sama s dcérkou a so Slnkom sa už nikdy nevidela. Slnko rovnako nedokázal nájisť ďalšiu spriaznenú dušu a tiež bol celý život sám. Obaja umreli ďaleko od seba , bez toho aby vedeli, že sa navzájom celý život milovali...
Tento príbeh by mal byť ponaučením pre tých, ktorý sa nevedia rozhýbať a ukázať svoje pravé city. Nečakajte aby ste náhodou aj vy neprišli o svoju jedinú spriaznenú dušu...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár