Akurát sa na nej usádzala ľahostajnosť.
"Je mi to jedno. Mám je už po krk. Jej fajčenia, buzerovania, húlenia, kriku, hádok, obviňovania, klamania. Nech skončí v prehnitej jame. Nestarám sa.
Nech skape. Budem sa smiať."
Alex s Chloe naňho len potichu hľadeli, každý mlčal z iného dôvodu.
Chloe, pretože premýšľala o všetkom, čo povedal a Alex, pretože brata chápal a to dokonale.
"Nesmieš ju donekonečna obviňovať, Peci. Je to tvoj život," prehovoril napokon.
"Nemala to urobiť. Nemala ma strčiť do decáku a prísť po mňa po rokoch, akoby sa nechumelilo. Nemala nechať otca a zhodiť to celé na nás. Nemala by piť. Fajčiť.
Matka by nemala svojím deťom liezť na nervy," zaskučal.
"Nemala by im ubližovať už len tým, že žije."
Znova to ticho, ešte hlbšie ako pred tým. Všetko stíchlo. Dohrala pieseň v rádiu, ustal vietor v korunách stromov.
A tak Peciho slová zavisli vo vzduchu, stuhli, zamrzli, topili sa, formovali do rôznych tvarov a veľkostí, celky udierali do uší a zvyšky do duše.
"Nenič sa kvôli nej," povedal Alex pri pohľade na mozaiky na jeho tvári.
Peci zničene odpichol oči od zeme.
"A kvôli komu, keď nie kvôli nej?"
"A koho chceš trápiť viac, Peco? Seba bolesťou alebo ju výčitkami?" spýtala sa Chloe.
"Vôbec tomu nerozumieš."
"Máš úplnú pravdu. Absolútne to nechápem."
"Tak potom radšej drž hubu."
S koncom otvorenejším ako dvere na deň otvorených dverí Storki
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár