Keby to bolo také ľahké.
Sedeli sme na šiestych schodoch, čo je vlastne asi päť schodov za výťahom, kde zvykneme "zakotviť", keď je vonku príliš zima alebo príliš teplo alebo príliš veľa ľudí a cigaretového dymu a iných tak nepodstatných vecí.
Smiech lieči, preto aj mne bolo každou minútou lepšie a lepšie. No problémy nemiznú jedným úsmevom. Takže keď mi Milenec (nepoctivá prezývka) porazenecky oznámil: "Tak ja ti to teda poviem," ja, so žalúdkom otočeným naruby, unavená troj hodinovým spánkom a s tepom búšiacim niekde za očami som obranne zhučala: "Nehovor mi to!"
Následne som sa zakoktala a vravela, čo mi prišlo na jazyk a to boli posplietané protiklady a zápory a súhlasy a zmätené troj písmenkové slová, ktoré samy osebe naznačovali, že by som nevedela ako reagovať.
Okolo prešlo pár susedov, v podstate neznámi ľudia, netušiaci, čo práve každý z nás prežíva.
Znova všetko stíchlo, lampa na stene však ani nestihla zhasnúť, keď sa Milenec zase nadýchol. Stihla som ho predbehnúť. Čo všetko zmení pár stotín.
"Vieš, čo sa stalo v piatok?" tvár som obrátila k nemu, hovorila som rýchlo, kým by som si to stihla rozmyslieť. "Našla som si jeden z príznakov rakoviny."
Neistota je sviňa. Núti nás veriť polovičato, dúfať polovičato, myslieť polovičato.
Cez slzy som sa zahľadela na Milenca. Veľké oči a neveriaci pohľad.
Ticho. Otázka, odpoveď, ticho. Nádych a ticho. Výdych. Nádych.
"To, čo som ti chcel pred mesiacom povedať bolo, že..." nastalo také sekundové zaváhanie, podľa ktorého sa dá poznať pravda, "ťa milujem."
Najviac ma na tom celom prekvapilo, na aký deň to vyšlo. Pondelok. Deň, kedy sme sa mohli sťažovať, začiatok týždňa, meniny má Anabela, narodeniny spolužiak Stano.
Pondelok 20. augusta.
Asi deň, kedy sa všetko mení.
"A ešte k tomu aj," pokračoval, no hodnú chvíľu nevedel, ako mi to povedať.
"... že milujem tvoj úsmev... a smiech... a oči... a asi najmä to ako hovoríš doobre."
Sedeli sme na šiestych schodoch, on odhaľoval city a ja plakala emócie. A ničomu som už nerozumela.
Jeho pohľad behal zo steny na mňa a späť, zrazu v celom bloku vládlo ticho, až to nakoniec nevydržal. "Povedz niečo."
Zavrela som oči a zašepkala: "Prepáč." Spleť šepotu, úprimnosti, únavy a odovzdania.
Neskôr som mu vzala ľadovú ruku do dlaní a priložila si ju k lícu. "Mrzí ma to, Jaro."
"Skôr mňa mrzí, že som na to nenašiel odvahu skôr."
A za milujem ťa doložil "chápeš" a ja som povedala, nie, nechápem, pretože ako sa mohol zamilovať do mojich očí a úsmevu a smiechu a mňa samej?
Ako sa všetko mení. stotiny na sekundy, ticho na krik, láska na slzy
a všetko bolí
Storki
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár