Stál na mieste, aj keď si neskôr sadol na lavičku. Úplne sám. Zašliapol cigaretu, zktorej si ani nepotiahol a odhodil fľašku, z ktorej sa nenapil. Nikto okolo s ani nepozrel, pretože to nikto nepotreboval. Všetci vedeli, čo sa deje. Slnko na oblohe nesvietilo, takže nakoniec nebol deň, ale nebola ani hlboká noc, pretože niekoľko posledných paprskov slnka práve osvetlilo jeho tvár. Jeho neskutočne osamelú, ale stále dosť odvážnu tvár.
Napadlo ho, že by mohol utiecť. Jednoducho by sa postavil a rozbehol sa do tej teplej a svetlej noci. Pre nič za nič, len tak z rozmaru. Aby si dokázal, že sa za ním niekto otočí, že tam budú stať ďalej, že si nikto nič nevšimne.
Nakoniec si to rozmyslel, pretože túto partiu ľudí mal celkom rád a nemohol ich všetkých nechať len tak napospas prichádzajucej temnote v podobe noci. Usmial sa sám pre seba, pozrel sa na najbližšieho človeka a vytrhol mu z ruky fľašku, ktorú zvieral. A potom, bez toho aby si ktokoľvek všimol, ponoril sa do tej agónie s nimi.
Pretože už dlho tu odomňa nie je nič také,
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár