"Počkám na dážď."
Nikto nebol v izbe. Mal som len chuť oboznámiť vesmír s tým, že moje plány nemajú v pláne meniť sa. Ale môj telefón mal iný názor a začal zvoniť. Najprv potichu, slabou melódiou, ktorú som tam raz nastavil. Nemám rád telefóny. A potom hlasnejšie a hlasnejšie, až som musel prestať predstierať, že ju nepočujem.
"Alex? Ideš von?"
"Nie."
"Prečo?"
"Pretože som sľúbil vesmíru, že ho dnes nebudem obťažovať svojou prítomnosťou."
"Nerozprávavj debiliny a za desať minút buď dole."
Boli posledné slová. Ale ja som svoj sľub nechcel porušiť, tak som vypol mobil, zapol vežu a pustil pesničky. Neviem ktorá skončila, keď zazvonil zvonček.
"Ideš?"
"Nie."
"Ale Alex! Nebuď jak decko, prestaň dristať tie svoje blbosti a vesmíre a spirituálnych silách, kameni mudrcov a Shakespearovi a poď von. Je tu aj Jedovatá Líza s Ihličnatou Máriou."
Klamstvá, samé klamstvá. Ale Maskáčový Joe nič iné ani nevie.
"Joe, Líza by s tebou nešla ani ako nájomnný vrah s mrtvolou. A z tých vecí čo si vymenoval som použil len vesmír. Ak niekedy zase budeš chcieť otestovať svoje chabé klamárske schopnosti, daj vedieť."
Zložil som slúchadlo a odpojil zvonček. Medzitým stihol zazvoniť ešte trikrát. Postel bola príjemná.
Takto to predsa vôbec namalo byť.
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár