Neďaleko sa ozval psí štekot. nebral ho v úvahu, vlastne si ho ani nevšimol. Prestal premýšľať a pozrel s ana oblohu. Vďaka smogu v meste nobolo vidieť veľa hviezd, aj keď bolo krátko po polnoci. Mesiac na oblohe ale jasne žiaril a osvetľoval park.
Zazvonil mu mobil. Prvé zvonenie, druhé a napokon ešte raz. Ignoroval ho, nemal náladu s nikým rozprávať. Aj tak to bol pravdepodobne len niekto, kto mal záujem iba o vysvet'ľovanie. Na to ale nemal náladu. Telefón sa ozval zas. A zasa ztíchol. Potom už park viackrát zvonenie nevyrušilo.
Tentokrát sa ozvali kroky. Niekto sa pravdepodobne vracal domov, no nemuselo to tak byť. V matnom svetle sa objavila postava, nie vysoká, ani nízka. Bol to pravdepodobne stredoškolák, vracajúci sa domco po dlhej návšteve alebo po večere v jednom z klubov v meste.
Ďalší pohľad na oblohu a potom krátky kašeľ. Na sekundu pomyslel, že sa mu neoplatilo behať len v tričku, keďže bola dosť veľká zima. Kľudne si mohol nechať mikinu, aj tak by ho nespomolila. V tej chvíli na to ale nemyslel a sekunda zmizla a myšlienku vystriedala iná.
Tentokrát sa pozrel na svoje nohy. Snažil sa spamätať, no nešlo mu to.
Spomienky, pocity, deja vu. Neznášal to. Bol to jeden z najhorších okamihov, ktoré mohol prežívať. Zatriasol hlavou a pozrel sa na hodinky. Pol druhej ráno. Najvyšší čas ísť ďalej. Vyskočil na nohy a otočil sa čelom k lavičke. Snažil sa zapamätať si každý kúsok, aby potom mohol rozmýšľať, kde vlastne sedel. Ešte raz sa otočil a potom sa rozbehol. Nebehal dlho, vlastne asi iba minútu, no aj to úpne stačilo, aby sa dostal preč z parku a zabočil za roh inej ulice. Tam spomalil krok a snažil sa nájsť cestu domov. Nemal náladu byť v tej zime ďalej vonku, no nechcel ísť ani do klubu, kde nechal ostaných.
Zahol za ďalší roh, keď do niekoho narazil. Nevšimol si do koho, ale keď sa potom pozrel na zem a videl tam sediace dievča, ako sa snaží vytrepař na nohy, zase sa usmial. Ospravedlnil sa a pomohol jej vstať. Keď sa lepšie pozrel, rozoznal v nej jednu z bývalích spolužiačiek. Prehodili pár priateľských fráz a nakoniec sa s umelým úsmevom rozlúčili. Ďalšia nezmyselná udalosť tej noci.
( Ak sa niekedy podarí, čož dosť pochybujem, mohlo by z toho niečo vzniknúť. Storki mi pohrozila, že ak nenapíšem, nenapíše ani ona. Tak prosím, tu to je. zatiaľ to nemá príbeh ani pointu, ale ak niečo vymyslím, čož už teraz robím, možno z toho nakoniec bude krátky príbeh. Lúčim sa.
S boles'ťou hlavy, radosťou z víkendu, ktorý prichádza a nezmyselným nápadom,
Potomok )
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár