Slovenskí hokejisti, gratulujem. Budúci rok je náš, samozrejme.
Tak ďalej. Storki, ja už neviem čo ďalej.
Mám rada mesiac a noc, ale hlavne dážď. Naozaj. Kto by nemal rád krátke osvieženie uprostred leta? Haha.. no hádajme sa. Utekajme okolo v nekonečnej hre o život, snažme sa zachrániť nekonečné množstvo chýb, vyhýbajme sa im a útočme vo vhodnej chvíli. Ukážme, čo sme zač aj keď nás to bude stáť lízatko alebo čokoládu.
A aj keby, je to jedno, lebo tu vždy budú ďalšie. Ale niektorých vecí sa nedá vzdať. A aj chamtivosť stojí v ceste, veď samozrejme takže sa to opakuje.
Nekonečný cyklus úteku, nariekania, prosenia, odmietania, krúženia a vzdávania sa. A potom je tu zase to svetlo medzi oblakmi, zase je tu nová šanca, únikový východ, pesnička v slúchadlách. Kto by o to nestál? O ďalšie možnosť nariekania? Nikto nepovedal, že to potom pôjde hladko, len dostaneme novú šancu na prehru. Šanca, lístok na kolotoč opakovanie, na to koleso nenávisti a odmietania.
Môže vám to byť jendo, aj mne to bude. Ala ja sa s tým vyrovnám, lebo som na tom kolotoči bola už veľakrát a aj keď sa vždy zastaviil, musela som nastúpiť a nechať sa znova a zvova točiť a odolávať. A viete, že môžete uniknnúť? Aj keď len na chvíľku, ale nie vždy to môže výsť. Môžete nastúpiť do autobudu a dúať, že na konci čaká úsmev a miesto toho tam bude len sepresia a radosť niekoho iného. Bom, škoda, možno inokedy, je to ako lotéria. Svetlé a tmavé stránky života. Komu by sa chcelo pokračovať? Tomu, kto musí. A keďže ja musím pokračovať, nasadám na autobus, nechám sa viesť, prežijem depresiu a radosť iného, zveziem sa na kolotoči nenávisti, utpenia, prosíkania a nerozhodnosti a potom nasadám znova na autobus. A na konci ma čaká usmev, aj keď vime, že sa musím vrátiť. A zase sa to opakuje. Som v autobuse, takže čo ma čaká zajtra? Úsmev, či nepekné prekvapenie?
S pozdravom ku hviezdám, lebo už začína byť zase teplo,
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár