Zdvihni, čo si zhodil

Veci sa zmenili. Viem, prečo som to pocítila, prečo som sa tak náhle a nečakane začala báť. Pôvod mojej ochrnutosti spočíva v nesprávne vyváženej strave posledného víkendu. Ostala som prázndejšia ako diablova duša..ako oheň bez popoľa. Stál si oproti mne, no predsalen si bol ďaleko, bozkal si mi krk, avšak prechádzal mnou mráz, neboli to tvoje bozky, neboli to tvoje dlane , čo mi nasilu hľadili tvár. Nebol to tvoj úsmev, ktorý ma mal posilniť a zabrániť ďalšiemu prívaľu sĺz. Túto noc som si o nikoho neoprela chrbát, nikto ma nehrial a nešepkal sladko "dobrú nocku, láska... dobrú nocku..." Namiesto toho ľadová stena a suverénne odelenie v podobe nepriehľadnej steny tvojho tela, moja bolesť narazila na svoje vlastné hranice...
Unavene som pozerala do stropu a hltala slané slzy, unavene, ako nikdy predtým som si v hlave odvíjala scenáre, ktoré ti napadnú, keď ma vidíš opäť zúfalú. Unavene a s odporom som pootočila tvár k tvojej pomaly dýchajúcej postave. Triasli sa mi pery a s ucuknutím som sa dotkla končekov tvojich prstov. Strácala som ťa, bola som si sama svedkom, ako niečo ničím..ako ma už nemáš chuť bozkávať.. ako sa odvraciaš do svojho sveta. Už nič nie je naše, všetko je rozdelené, ja padám na kolená, a tz len s opovrhovaním mlčíš.

A keď povieš, že ma miluješ, uvedomím si, že už to nie je láska, ale ľahostajnosť, kto z teba rozpráva.

Som prázdna, práznejšia než diablova duša... než oheň bez popoľa, než zamilované dievča bez lásky.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu