už nebolo síl. Silne bolo počuť krik a výstrely z trápneho filmu, pretože jej otec chcel zase niekoho naštvať. Sedela tam a v ušiach jej nahlas znela hudba, ktorú vôbec nevnímala.
Počula len zvuky filmu a štekot dedinských psov. Rozmýšľala, plakala, vinila seba
a celý okolitý svet za všetko, čo sa jej stalo. Za všetko zlé, čo prežila, čo jej zanechalo
tie obrovské rany a nezahojiteľné jazvy na srdci, duši a tele. Áno, tele... Každý deň
si ukrývala dorezané ruky pod dlhými rukávmi a šatkami. Tie jazvy boli jej pamiatkami
na noci ako je táto. Na noci, keď nevidela iné riešenie ako život nie na tomto svete.
Život v pekle. Myslela si, že ona patrí tam. Hľadela na nebo. Na tú temnotu, ktorú osvecovali množstvá hviezd roztrúsené po vesmíre. Vlastne, aj tam chcela ísť. Ale len preto, lebo vedela, že by nemohla ostať na jednom mieste. Na jednom mieste, ktoré by ju sužovalo.
Sedela tam stále v tej istej polohe s rovnakým výrazom v tvári, len jej nočná košeľa bola čoraz vlhšia. Od sĺz. Plakala, no zrazu sa na jej tvári začal vynárať úsmev. Nemal tam byť. Neznačil šťastie. V mysli sa jej mihali spomienky. Čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.
Niektoré si nestihla ani poriadne uvedomovať. Myslela na vlaňajšie leto. Každému hovorila, že to boli dva najúžasnejšie mesiace jej života. Mesiace, kedy sa cítila šťastná, nezávislá. Možno preto, že odišla zo školy, kde boli s ňou ľudia, ktorých nenávidela. Ale nie.
Tým pocitom šťastia klamala samu seba. Neuvedomovala si, že tým letom sa ešte viac upäla na to, čo celým svojím srdcom neznášala. Na to, čo robil jej otec. Na to, čím ničil seba
a celú rodinu. Pripadalo jej normálne, že niekoľkokrát týždenne trávila večery v pochybných baroch s vodkou v jednej ruke, s cigaretou v druhej a s vášnivým pohľadom upretým
na akéhokoľvek chlapa v okruhu dvoch metrov. „Mala“ ich niekoľko. Ale aj tak nikdy s nimi netancovala, nikdy sa s nimi nebozkávala. Aspoň to dokázala zachrániť.
Aj keď z tých dotykov a objatí – z tých bola v siedmom nebi. Vtedy ju liečil alkohol a prechádzky s chlapmi po kukuričnom poli . Neuvedomovala si nebezpečenstvo a ešte stále si ho neuvedomuje...
Sedela tam a jej pohľad práve padol na najžiarivejšiu hviezdu. Nevedela prečo, nevedela,
čo cíti, ale zrazu sa to stalo. Začala plakať ešte viac, pevne stisla obe svoje päste,
po celom tele jej prebehli zimomriavky. Rýchlo zosadla zo stola, odtrhla kus papiera
a hrubou čiernou fixkou napísala veľké „ZBOHOM“. V tej chvíli vzhliadla na tmavé nebo. Hviezda padala. Zvrtla sa zo stoličky, bežala dolu schodmi a utekala z domu na neďalekú lúku. Na jej obľúbené miesto, ktoré tam mala. Netrápilo ju, že je hlboká noc, nevadilo jej,
že je len v šľapkách a nočnej košieľke. Nevadilo jej ani to, že jej útek si nevšimli rodičia. Dobehla na lúku a padla... padla od únavy. Dlho tam ležala. Nebola v bezvedomí,
len už nevládala. Nevládala žiť život, aký žije. Papierik začal v jej spotených dlaniach vlhnúť. Zrazu si uvedomila, že chcela dať zbohom... Začal fúkať silný vietor a ona začala kričať a krútiť sa dokola stále rýchlejšie. Rozhodla sa dať zbohom. Práve v tejto chvíli...
Zavrela oči, otvorila dlaň - jej papierik odletel.
Dala zbohom. Zbohom sebe, svojmu starému životu a znovu sa tej noci narodila...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
natalinqa
12. 5.mája 2008 19:32
mmmmm na zamyslenie to je o tebe?
3
az prilis vela veci z tohto tu je pravdivych. ale zas nie az tak aby som si dovolila tvrdit ze tento moj pribeh je uplne realny...ale teda: je to o mne
Napíš svoj komentár