...Iste tu o sebe nebudem písať tie "zaujímavé štatistické" údaje , ako napríklad koľko mám rokov, aké sú moje záľuby, do akej školy chodím, či mám súrodencov a tak...skúsim sa vôbec prvý raz v mojom živote dať na tento fiktívny papier moju akúsi ešte len sa formujúcu životnú filozofiu...
...Mojimi postojmi na vás nechcem pôsobiť ako nejaké prehnaná flegmatička, len ako obyčajný človek, nejaká kvapka v mori, jeden z miliónu v dave, jeden tak rovnaký a možno aj tak odlišný...Mojim základným pravidlom je !Život , nie ho prežívaj!...neznamená to, že podporujem to akési možno svetské ponímanie života, prosto len zábavu a žiadne povinnosti. Ja si práve myslím, že život je plný práce, no nie len tej manuálnej, ak keď aj tá samozrejme, k nemu patrí...Je to práca, ktorá sa odzrkadľuje na našej duši, je to naša akási žiacka, na konci života sa jednoducho zráta priemer a každý dostane vysvedčenie...Keďže som dosť hlboko veriaca, verím, že všetko, čo robíme, sa akoby nahrávalo na akúsi pásku, 24 hodín denne, 365 dní v roku, neustále...Táto páska sa nedá upravovať, nedajú sa pridávať nejaké efekty, tu proste nič nezakryjeme. Aj keď sa mi zdá, že som utrpela nejakú krivdu alebo nespravodlivosť, verím, že existuje nejaká tak spravodlivá spravodlivosť, ktorú človek nikdy nepochopí, navždy ho bude udivovať, nikdy sa knej nebude môcť priblížiť...
...Ak si uvedomíme, že sme súčasťou tak obrovského diela menom život, možno si ani nebudeme môcť plne uvedomiť hodnotu života. Len si vezmite, koľko správne načasovaných náhod sa muselo stať, aby vaša mama stretla vášho otca...Aká bola šanca? Malá?Nie, menšia než malá ...A to je len zlomok, len črep z tisícok ďalších, ktoré do seba museli zapadnúť presne na kúsok, aby si na druhom konci drôtu mohol sedieť práve ty ...koľko máš vlastne prarodičov?aká malá bola šanca, že sa narodíš práve ty?
...Ak sa nám podarí dostať len niekam na okraj tohto tajomstva, určite si začneme klásť otázku...Prečo práve ja? Aj ja som si ju sama veľakrát kládla...ja verím tomu, že každý máme akési poslanie, pre ktoré sme tu...len sa musíme odovzdať osudu, pánu bohu, ale niečomu, čomu veríme...len potom sa staneme tým, čím vlastne máme byť
...Tak, a teraz to hlavné...život by sme mali brať s úsmevom, aj keď nie vždy je to možno, sama to viem ...
...dík, že si tento môj amatérsky blog prečítal/a.............posielam úsmev až k tebe domov
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lenuska175
11. 5.mája 2010 14:38
Vitaj.
Napíš svoj komentár