Prechádzal som uličkou a nakukoval do všetkých kupé. Hľadal som miesto aspoň pre mňa a môj batoh. No nič, musím spraviť kompromis. Batoh pôjde hore, moja riť dole. V opačnom garde, by som sa asi s ochotou spolucestujúcich - aby uhli lebo ja sa chcem vyštverať do priestoru pre batožinu - jednoducho nestretol. Ako som prechádzal popri sediacich ľuďoch jeden z nich mi padol do oka. Muž, čierne vlasy, ofina pekne upravená, strnisko, metroško a asi gay. Výšku som odhadoval na takých 185cm čo oproti mojím XY centimetrom predstavoval mrakodrap. Prešiel som. Bolo tam voľné miesto, ale moje sebavedomie si netrúflo sadnúť si a cestovať s ním. Jedine, že by vystúpil na Vinohradoch čo je od Hlavnej stanice približne 8min. Niečo vo mne, však túžilo sadnúť si k nemu. Tak som s ním, mojím sebavedomím, uzavrel dohodu. Ak do konca uličky nenájdem voľné miesto, vrátim sa a sadnem si k nemu a k tej babke o ktorej nie je potrebné niečo povedať. Napäto som nazrel do posledného kupé vo vozni a svoje sebavedomie som sklamal. Mali plno. Otočil som sa teda na päte a vyštartoval k nemu (a k babke). Potiahol som dvere doprava a spýtal som sa do vetra, či je voľné. Pravdepodobný gay sa na mňa pozrel a usmial. Trocha som ostal zaskočený. Sebavedomie začalo húkať na poplach: On ťa vysmial! Ako môžeš chcieť, sedieť v tom istom kupé s takým fešákom!? Odíď! Našťastie sa môj rozum zachoval pohotovo a prikázal obom nohám aby vkročili dovnútra a poslali moje telo sadnúť si. Vyzliekol som si kabát a obranne som siahol do vrecka pre mobil. Ďakoval som bohu, že sa mám za čo skryť. Surfoval som po internete a pri každom načítavaní novej stránky, som okom prebehol po ňom. Nebol až taký pekný, ale jeho charizma z neho sálala. Mohol som si s ňou pokojne potykať, taká bola hmatateľná.
Pri neviem ktorom zastavení vlaku som zdvihol hlavu, aby som prečítal názov stanice v ktorej sa nachádzame. Ani neviem ako sa to stalo, ale moje oči sa rozhodli pre rande s tými jeho. Dívali sme sa na seba a ani jeden z nás dlhú chvíľu pohľadom neuhol. Krv v mojom tele sa vzbúrila a vyhlásila štrajk. Srdce asi jeden alebo dva údery vynechalo a pľúca sa k anarchii pridali. Cítil som, ako mi telo stŕplo. Bezmocné sebavedomie márne velilo na ústup - telo si robilo čo chcelo. Posledné sily čo mi ostali neviem kde, som však sústredil do očí a vrátil som ich spať na displej. Dýchaj. Dýchaj! Štrajk som rozpustil, ale krv rebelovala ďalej a drzo sa navalila do tváre. Teraz sa nesmieš červenať! Prosím teraz nie. Snažil som sa ju dostať pod kontrolu, čo sa mi nakoniec po pár sekundách aj podarilo.
Oči sa nám už za celú cestu nestretli. On vystúpil, ja som ostal cestovať ďalej. Ani sa neobzrel. Len odišiel. Presadol som si na jeho miesto, lebo bolo lepšie. Nič iné za tým nehľadajte. Ešte som ho sledoval z okna , ale už nič medzi nami nebolo. On bol tam, ja tu. Ostal som sám (a s babkou). Keď sme vyrazili zo stanice na ktorej vystupoval, ozvalo sa pre zmenu svedomie: Nie si náhodou zadaný? Umlčal som ho odpoveďou, že napriek mojej veľkej láske, som len človek. Martin nie je „niekto z vlaku“. On je človek, ktorý si ustlal v mojom srdci.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár