For ma meen General Baran alias Sazarael

(venovane hlavne Generálovi Baranovi, ale aj vsetkym mojim ludom z LSN... (moji ludia zo skoly, teda z Rbk a okolia by si zasluzili samostatny blog

Včera večer bolo von riadne hnusné počasie. Vietor prehýbal vrcholy stromov a dážď nekompromisne ošľahával všetko čo nebolo dosť rozumné na to aby sa pred ním ukrylo. No aj tak pár šialencov to neodradilo. Teda možno vlastne jedného jediného. "No, toto bude sranda..." pomyslel som si keď som vychádzal z domu a zbadal som, že akoby toho ešte nebolo dosť, tak aj pouličné lampy z nejakého Bohuznámeho dôvodu nefungujú a nevidno poriadne ani na špičku nosa... Opatrne som nohami nahmatával schody a bez nehody som nimi zišiel dole, čo bolo dobré znamenie, keďže pri mojej schopnosti priťahovať nehody by som čakal, že aspoň stratím rovnoáhu. Moja radosť ra rozplynula po tom ako mi nohou nečakane prenikla bolesť. Natešený z úspechu som si nuvedomil, že sa blížim k bráničke a fajnovo som si udrel hornú časť stehna o kľučku. Nahmatal som ju otvoril si bráničku a vydal som sa na cestu. Tma bola fakt hustá, keďže hviezdy i mesiac boli zakryté oblakmi a k tomu ešte tie lampy... Na cestu mi svietili jedine rozsvietené obloky niektorých domov a trocha aj svetlomety okoloidúcich áut z hlavnej. Vychutnával som si to: tmu, samotu, hrozivé svišťanie vetra i jablko, ktoré som si zobral na cestu. Popri mne prešiel párik ľudí náhliacich sa do bezpečia. Musel som vyzerať fakt čudne: pokojne vykračujúci človek ujedajúci si z jablka, zatiaľ čo počasie okolo besnie...

Konečne som sa dostal na hlavnú a s istotou som zamieril k svojmu cieľu - široký dom hneď vedľa materskej škôlky. Reflexívne som sklonil hlavu, keď som prechádzal dverami brány a s úškrnom som si spomenul na Fénixa, ktorý si raz odrbal hlavu o horný rám Generálovej bráničky. Zazvonil som a po chvíli sa otvorili dvere. "Špinaaa...." povedal som a poza dverí sa ozvalo: "Počkaj chvíľu." a dvere sa zavorili. Oprel som sa o múr a moje myšlienky sa vrátili k Fénixovi. Možnože tak nejak by som vyzeral, keby som nebol taký vzpurný: počuť z jeho úst nadávku je uňho rovnako vzácne ako vidieť ho piť. Vlastne, Generál taz povedal, že ja, Fénix a on sme tri verzie toho istého človeka, ktoré sa len v istých momentoch zachovali inak. V podstate by to mohla byť aj pravda, veď všetci traja sme mali po jednom mladšom bratovi a dosť podobné základné povahové črty a to hlavne nechutenstvo k zábavám na rôznych diskotékach a k spoločnosti vôbec. Hoci Fénix nás často poučoval, že máme začať behať na diskotéky a socializovať sa a teda nedosrať si život tak ako si ho vraj "dosral" on s Generálom sme vždy svorne odpovedali len: "Hovno." Ale v niečom sme sa samozrejme aj líšili. Ako som už povedal, boli sme tri rozličné verzie jednej osobnosti: Fenix tou najlepšou alebo najslušnejšou verziou, Generál tou najhoršou no a ja som balancoval kdesi medzi nimi. A mne narozdiel od Fénixa a Generála vždy chýbal zmysel pre humor. S Fénixom aj Generálom bol vždy kopec srandy, aj keď Fenix pri tom, aby človeka rozosmial nemusel použiť ani jedinkú nadávku. To on bol tvorca slov ako: buxa, pixa, frázy "epický, mystický a magický" ironicého "silný" a "možný" a nášho "až" slangu. Pamätám, ako nás raz uvítal frázou: "Aaaa špiny!..." A potom sme cez dvere počuli ako mu mama vyčíta, že tak škaredo volá kamošov. No teraz už je s nami zriedka, lebo sa odpixil na vysokú kde vychytal "epickú" izbu na "silnom" internáte s "až dobrým" zariadením: nejaká storočná mikrovlnka s ešte staršou nefungujúcou chladničkou a troma posteľami o rozlohe mojej izby.

Generál Baran (ktorého familiárne voláme Pepe vyšiel z domu. "Prší?" spýtla sa ma. "Nie moc." odpovedal som sucho. “Dobre, pome.” povedal a vyrazili sme von. “Hnusné počasie, čo?” “Uhm.” odpovedal som. “Vraj to vo Francúzsku zabilo už päť ľudí... Čo myslíš, padne tu na nás strom?” usškrnl som sa: “Hmmm, som po spovedi, nemám žiadny vážny hriech... Čiže ak am zabije, idem do neba. Kľudne môže.” opáčil som. “To ja nie, mňa nemôže ja som v piči.” zahlási okamžite Pepe. Chcel som mu povdať, že možno vychytá očistec, ale nepovedal som to. Je evanjelik a tí v očistec neveria. Kto má vlastne pravdu: katolíci, evanjelici? Ja si myslím, že obe skupiny: veď očistec ako miesto samo o sebe neexistuje, je to len dočasný pobyt v pekle. A možnože je očistec tento svet a tu si odtrpíme všetko zlé čo sme urobili. Ktovie ak fakt na nás dnes padne strom tak sa to možno dozviem.... Moje nábožneské úvahy prerušuje Pepe: “Piči, dnes som na Birdz našiel takúúúú JEBU!” Rozosmejem sa. “Kozy má dobré, ksicht všetko....” Joooj čo by som ja bez jeho humoru robil...V tejto oblasti je Pepe odborník, to on vymyslel (baby teraz sa neurazte delenie na “zdravé” a “zgydy” to on vie do jedného dňa zohnať pornovideo alebo obrázky hociakej (aj neznámej) herečky alebo modelky ktorú niekde videl, to on vie vymenovať najlepšie playmates a v neposlednom rade, to on poskytol ako kurivo Playboy, keď sme už žiadne nemali počas opekačky v januári . A nielen to: jeho slangy a slovíčka ako “pysk” (namiesto ksicht), alebo 5š: špina, špat, škret, štet, škret... frázy ako: “Toto je luxus? Za toto si platím?” sú neskutočne chytľavé. A jeho humor: no comment. Stačí spomenúť jeho remaky textov alebo nadavanie na politikov, výkriky veterána v bitke a veľa iných... Pepe bol vlastne prvý človek, ktorého by som mohol volať priateľ – spoznal som ho asi pred troma-štyrma rokmi a aj keď som si občas myslel, že som spoznal aj lepších priateľov ako on, nebola to pravda. Myslím, že nik iný by so mnou do tohto počasia nešiel. Pepe mi zrejme čítal myšlienky: ”Doriti, ktorí magori by sa vybrali do takéhoto skurvypočasia?” Uškrnul som sa: “Samozrejme, že len my.” “Kam ideme, za Sleziakom?” Zamyslel som sa: “No ten až pôjde von...” “Tak pôjdeme na chvilu mrknúť ku Pištovi.” “Neviem, či je to dobrý nápad, je už vyše pol deviatej...”

Predsa sme však pobrali k Števovi a ja som sa znova zahĺbil do vlastných myšlienok. Ktovie ako by vyzeral môj život, keby niet Pepeho. Sám si to neuvedomuje, ale fakt je jedným, z ľudí ktorým vďačím za mnoho a myslím, že okrem Boha práve Pepemu vďačím za najviac. Vlastne on je jedným z dvoch ľudí, čo dosť výrazne ovplyvnili môj život a ani jeden z nich o tom nevie... “Ozaj špina už si na tom Birdz?” pýta sa ma Pepe. “Hej, hej.” “A aj tam nejaký blog napíšeš, či len do fóra budeš prispievať?” V hlave mi svitlo. Práve som dostal skvelý nápad ako sa Pepemu poďakovať... Nechám si to ako prekvapko... “Aaah možno niečo aj tam napíšem, ale neviem o čom...” Viem, že to nebude stačiť, ako protiváha toho, za čo všetko mu vďačím, ale aspoň dačo je lepšie ako nič... Veď keby niet jeho, možnože by som skončil s rozbitou hlavou utopený v rieke pred Pištovym domom a kto iný by sa ma zastal v slovných hádkach pred dementmi, ak nie on? A s kým som uzavrel takzvaný Krvavý pakt? (Spomínaš Pepe? Kto jediný je ochotný ísť so mnou aj do najväčšej riti? Vysoko nad hlavami nám zadunel poriadny vetrisko a konce stromov sa v ňom neuveriteľne ohýbali.Pepe zaklial a ja som sa zachcechtal. Mal som rád takéto počasie. Pekne má človek skoro každý deň, ale niečo takéto sa stane len pár razy do roka.... Približovali sme sa k Števovmu domu. “Si si istý, že prísť sem tak neskoro je dobrý nápad?” Pepe zazvonil. Čaali sme hodnú chvíľu a nič sa nedialo... “Vstúpime?” spýtal sa Pepe a chytil kľučku. “No až vojdeme...,” zahlásil Pepe, “Zamknuté!” Otočil sa na mňa: “Skús mu zavolať.” “Uhm.” povedal som a vytiahol mobil. Vybral som Števovo číslo a priložil telefón k uchu. No tútnutie ohlsújuce prezváňanie sa neozývlo. Pozrel som sa na mobil a jeho nesvietiaci diplej mi hneď napovedal, koľká bije... “Super, vybil sa.” Povedal som Pepemu, ktorý nadal a vytiahol svoj mobil. Chvíľka ticha... “Až dvíha...” “Do Bosny a Hercegopičoviny.” prebral som teraz pepeho nadávaciu úlohu ja. Pepe to však nevzdal a na druhý pokus sa mu Pišta predsa len ozval. O krátku chvíľu bol dole a otváral nám dvere. Tento človek presne dokazuje, že aj neštudovaný múdrejší ako šudovaný. Nechápte ma zle, Pišta nie je úplný tupec alebo čo. Študuje na rybárskej škole prospech má o trošičku horší ako ja (štdujem na gympli), ale jasne si uvedomujem, že ten človek je oveľa múdrejší ako ja a niekedy by som ho vydržal počúvať celé hodiny. Málokedy sa naštve a tobôž už nie vtedy, keď sa o to niekto snaží. Je autorom slov ako kvas, brav/bravčiť, pras/prasčiť a tuka. “Števo, koho máš doma?” vyhŕkol naňho Pepe. “Všetkých.” odpovedal. “Shit, tak to dnu nechodme...” povedal som. Stevo nás napriek tomu pozýval dnu, ale jeho rodičom by sa to rozhodne nepáčilo. Pepe sa nevedel rozhodnúť a stál v dverách. “Treba ťahať.” povedal Pepe. Vedel som čo myslí: Dimu Borgir, metalová skupina vydávala nový album. Ich spev mi pipomínal niečo medzi pohlavným stykom démonov a grcaním, ale kam sa ja zase môžem hrabať zo svojim rapom. Ľudia majú pravdu, sú to pičoviny, ale nám sa proste páčia a nechápem prečo nám chcú zobrať právo ich počúvať.... Do nosa mi udrel poriadny smrad. “Kvalitnýýý.” ocenil Števov prd Pepe. Čo sa ich dvoch týka (+ Števov malý brat Jožo), tak obaja sú bilogické bomby. Pamätám si chvíle keď nám títo páni spôsobovalihotové muky. Čo sa týka mňa ja som ako-tak zvyknutý, ale chudák Cheter má potom vždy mikinu na nose... Nakoniec som vyhral a ostali sme viac-menej von: ja som stál na schodoch, pepe sa chrbtom oprel o zárubňu dverí a Števo stál dnu a takto sme kecali. Dozvedeli sme sa o tom, že Cheater schytal damage. “...prišiel dnu a povedal: “Aaa dostal som damage.” Najskôr som si myslel, že je zranený, ale potom vytiahol dáždnik a pochopil som. Vyšiel von a až bol dáky vietor, tak vystrel dáždnik a zrazu len “Jeb!” zafúkal vietor a bolo po dáždniku...” S Pepem sme sa teda dozvedeli, že víchrica na Slovensku si vyžiadala najmenej jeden dáždnik. Vrátil som sa v myšlienkach ku Cheaterovi. Ak by ste hľadali niekoho na posedenie pri pive tak on a Fenix + “Afroví spolužiaci” by boli tá najsprávnejšia zostava. Hlavne s ním som toho pri pive presedel až-až... Síce je sangvinik a teda pomerne nestabilný a mení záľuby každý mesiac, ale aspoň ked ste s máte možnosť vyskúšať všetko. Prežili sme toho spolu veľa a vždy sa s ním dá pokecať o úplne všetkom. Medzi moje obľúbené oslovenia, ktorými Cheatera zdravím patrí: “Čo ako, ty kurva?” Väčšinou na to reaguje krátkym smiechom. Toto niektorí ľudia fakt nechápu: Že ako si takí dobrí priatelia môžu nadávať. Ja si však myslím, že je skvelé mať pri sebe ľudí, ktorí sa neurazia ani vtedy, keď im poviete nadávku – to sú skutoční priatelia... A navyše vzájomne vieme, že to nie je myslené vážne a predsa len trocha tej agresivity sa zíde, nie?... Čas rýchlo bežal a nakoniec sme po príjemne strávenej trištvrtehodine pozdravili Pištu a odbrali sa preč. Cestou som sa ešte Pepeho pýtal, prečo nereagoval na moje správy cez skype. “Neviem,” povedal, “asi som obdivoval jebu.” Rozosmial som sa. Keď za rok odídem na výšku práve toto mi asi bude najviac chýbať... Na rázcestí sme sa rozišli a ja som sa ponoril do temnoty kráčajúc k svojmu domu...


Takže dúfam, že dĺžka tejto “knihy” neodradí zasvätených a najmä nie Pepeho, ktorému to venujem ako veľké ĎAKUJEM a takisto aj ostatným spomenutým osobám. Máte vyhradené veľké miesto v mojom živote i srdci a verte mi nebude to ľahké len tak od vás odísť... Diky za chvíle, ktoré by nenhradil a dostatočne neohdnotil ani blog s miliónmi riadkov.... Keby sa ma niekto niekedy opýtal, či si týchto ľudí vážim až tak, že by mi stálo za to za nich zomrieť, tak by som odpovedal asi takto: “Zomrieť? To neviem, viem však, že toto sú tí ľudia pre ktorých sa mi oplatí žiť.”

P.s.: Sorry za chyby, ale je to písané zbežne...
P.p.s.: AK by si tento blog náhodou prečítala slečna Jeba, tak dúfam, že svoje oslovenie nebude brať ako urážku, ale ako pochvalu.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu