Všetci si mysleli, že som počas strednej začala chodiť do robotky len preto, aby som si privyrobila a nežobrala stále od rodičov. Ou, áno, dlho dlho som si vyprosovala dobrú prácičku, ktorú by som mohla skĺbiť časovo aj finančne so školou. Akurát, že keď to konečne prišlo, nečakala som, že si vyprosím aj mega veľa zábavy! A ak sa počas zábavy ešte aj veľa vecí naučíte...? Veď ja som zažila najdokonalejší rok môjho života. Doposiaľ.
A že prečo mám také sentimenti reči? Dnes som bola posledný krát v mojej dokonalej práci. Dostala som kopec dárečkov. A dostala som aj plač na rozlúčku. Janíčko sa mi v škôlke rozplakal posledný krát. (Nebudem radšej ďalej rozpitvávať, že mi Janíčko plakal pravidelne dvakrát do týždňa, keď som poňho prišla do škôlky. Tentokrát to bol znova ten krásny plač typu:
-"ty hlúpa pančelka, ty si po mňa prišla a ja ešte nemám dokreslený výkres."
-"Janíčko, ale veď ten výkres je čistý. Ešte si ani nezačal, dokreslíš si ho zajtra."
-"Ale šak ja som chcel teraaaaaaaaz. (rev, rev, dva sople, rev, slzy)
Od septembra, kedy som nabehala každý deň desať kilometrov s detiskami v rukách, na chrbte, v autobuse, (a v aute našťastie nie, lebo by som nás asi všetkých omylom prizabila), mi pribudlo veľmi veľa momentov, kedy sa mi chcelo plakať, že nestíham a nevládzem. Ale napokon to vždy komfortne vyriešili detiská nejakou hláškou, ktoré som si časom začala zapisovať. Až som sa jedného dňa pristihla, ako si zapisujem hlášku cudzieho decka v MHDčke. A nie toho môjho. Myslím, že presne v ten deň som aj pochopila, že nemôžem stále viesť reči o deťoch. Že ľuďom to už buď vadí alebo si už zvykli a tak sa nepozastavujú nad tým, že som sama sebe kúpila na Vianoce knižku SOM MAMA od K. Farkašovej, alebo že im pištím do ucha vždy, keď okolo mňa prejde deco na bicykliku. Nee, nie som šibnutá, len som v deckách objavila nových kamošov.
Naučili ma túliť sa. Moje deti vedia byť občas veľmi milunké a prítulné, ale verte či nie, prejavujú to ku všetkým ostatným okrem mňa. Raz bola u mňa v práci moja maminka a keďže bola zrovna zima, mamča mala kabátik s líškou okolo krku. Odbehla som na minútku a nechala deti pri mame. Keď som sa vrátila, dve škôlkarky sedeli mojej mame na kolenách a hladkali jej krk (teda presnejšie tú líštičku okolo neho). Avšak je pravdou, že občas majú aj svetlé chvíle a to zväčša vtedy, keď sa trocha pozabudnú. Nevšimnú si, že ma držia za ruku ako kliešť, že mi hladkajú ruku alebo dokonca nohu, keď sa zastavíme na semafore. Vtedy sa len usmejem a stisnem malé rúčky. Lebo toľko lásky v jednom pohladení nevie dať nikto iný. Sú deti, ktoré sa túlia, ako keby ste boli z plyšu a potom sú také, ktoré vám ruku nepodajú ani keby ich išiel zraziť kamión. Decká si to nosia z rodiny. Vždy to tak je.
Naučili ma, že príroda je to najúžasnejšie prostredie na hranie. Niekedy sa predbiehajú v "klamstvách", čo kto v akom lese kedy zažil a niekedy sa ma opýtajú, čo sú to egreše. Smutné je, že toho druhého akosi pribúda. Učia ma toho veľa o prírode práve tým, že o nej nič nevedia. Občas ma to strašne vyšokuje, keď počujem otázku podobnú tej s egrešom, ale potom sa upokojím a povysvetľujem. Minulý týždeň mi dve deti nezávisle od seba revali, že majú zalepené prsty. Pri druhom som sa už len zasmiala, ale pri prvom som sa zľakla, že dítě objavilo tmel na podlahy, čo máme odložený od prerábania v kumbále. Išla som mu skontrolovať pršteky a jak kukám, tak kukám, rozmýšľam, že však to len ako od smoly ich má zalepené! Vravím mu:
-"moooja, veď to je len smola."
-"čo?"
-"že máš pršteky od smoly... od miazgy zo stromu."
-"a to je čo?"
-"čo, smola? Miazga? Si robíš srandu, že nevieš čo to je."
Ale keď som uvidela tie slzy v očiach a beznádejný pohľad vraviaci: NEZABIJE MA TÁ SMOLA NÁHODOU?! pochopila som, že je to reálne. Moje deti nevedia, čo je to smola. Musela som sa s tým zmieriť. Teda už vedia, lebo som robila vo všetkých skupinkách prednášku o tom, že to nie je ani jedovaté ani smrteľné a že sa to dá umyť.
Naučili ma milión vecí. Keby som ich chcela vypísať všetky, tak sa to sem nezmestí. Možno budem pokračovať, niekedy, keď mi príde ľúto a spomeniem si na moje deti. A na posledný deň s nimi. Na tú sekundu, keď som stála v strede tanečného sálu a detiská mi oblapávali stehná, aby sa so mnou rozlúčili.Nechápali, že sa už vidíme asi posledný raz v živote a na moju otázku, čo budú robiť, keď ma o 20 rokov stretnú v meste, tiež neodpovedali. Nevadí. Vôbec to nevadí. Lebo som si v srdci uchovala ten najkrajší pocit zo dňa, keď som prvýkrát otvorila skrinku v šatni v materskej škole, vypadol odtiaľ plastový dinosaurus a skoro mi vypichol oko.
Ešte by som mojim deťom chcela povedať strašne veľa, chcela by som ich naučiť počítať do desať po francúzsky, lebo to zatiaľ zvládli len do päť a minule namiesto BONJOUR kričali španielske HOLA (čo ma totálne nasralo). Chcela by som im ešte zapliesť veľa vrkočov a ešte veľakrát im ukázať, ako dospeláci tancujú valčík. Ešte veľakrát sa chcem pohádať s ich učiteľkami, že už je streda a že v stredu ich beriem ja, ešte veľakrát chcem cudzím ľuďom na ulici vysvetľovať, že to doriti nie sú moje vlastné deti (lebo ony sa tak niekedy vedia brutál tváriť , ešte veľakrát chcem s nimi hrať mlákovú hru, aj tú hru o zelenej a červenej. Ale nebudem. Moja misia v ich živote už skončila.
Skutočný príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
8
@tequila nene, doteraz som uz nikoho z nich nestretla ak aj hej, uz by som ich asi nespoznala, vela inych deti som ucila odvtedy a tieto uz su niekde na 2. stupni tipujem
Napíš svoj komentár
8)