Čo mi chýbalo a čo som potrebovala

Bola som strašne unavená. Už dlho mi tak nebolo. Podobalo sa to dňom vo fabrike, dňom s piatimi deťmi na krku, dňom, keď bolo treba porýľovať celú záhradu. A keď som unavená, tak sa potrebujem vrátiť k veciam, čo mi chýbajú. Čudovali by ste sa, koľko vecí mi môže chýbať, aj ja sa vždy tomu čudujem, keď po tom pátram. Ale pátram po tom zásadne len vtedy, keď som unavená. A tak som tento raz vypátrala...




Potrebovala som šmírovať nebo, padajúce hviezdy, aj keď sa v tom nevyznám. Liať slzy z očí, utierať si ich kapesníkom a otvoriť knihu, jedinú knihu obalenú v koži, čo mám doma. Mala by som ju otvárať častejšie, vždy som potom oveľa menej unavená a oveľa viac šťastná.

Potrebovala som na druhý deň spať do desiatej, vyspať sa doružova, dosýta, doplna, do krásy. Možno by som spala aj dlhšie, ale zobudil ma detský krik, krpec vystrájal, behal sem a tam po celom dome. Prezliekla som si tričko s nápisom The Cure a išla pozrieť krpca. Strašne rád chodí von, počúva, pozerá, hľadá, čo by kde stlačil, rozbil, prevrátil. Objavuje. Uvidel deda a už kričal: "didooo". Šli sme za didom a dido nám chcel veľmi ukázať susedove kačičky. Krpec stál v nových teniskách na susedovom dvore a počúval. Nevedel, čo od radosti. Videl psa, počul kohúta a videl husy. Navyše, nikdy v živote nevidel jednodňové žlté kačiatka. A ja vlastne tiež už dlho nie. Tak nám to dobre s krpcom padlo, tak nám dido ulahodil na duši a ani o tom nevedel. Krpec v to ráno ešte objavil prvýkrát v živote pavučinu, maličkým prštekom do nej stále pichal, a za tým hneď zakričaj, jhaaaaj. Viac nevie povedať. Ešte nie. Pavučina ho šteklila a on nevedel, čo od radosti. Presne ako pri žltučkých kačičkách. Ale stále mi bolo len o dva stupne lepšie a tak som povedala mame, že dnes varím ja. Dlho som nebola doma a dlho som nevarila. Tak som si oddýchla pri trení zemiakov, robení cesta na halušky, škvarení slaninky, miešaní bryndze a prilievaní ovaru. Oddýchla. Medzitým odišiel krpec aj so svojou mamou. Ani neviem, ako mi ubehlo poobedie a večer som už potrebovala vedieť, ako sa má kamoška. Dlho sme sa nevideli. A ja som potrebovala vidieť Barunku, moju Barunku, ktorej mama každú sobotu strihala dorovna ofinu a ktorej vždy na Slnku vyskákali pehy okolo nosa. Barunku, čo mi pomáhala utierať podlahu, keď sa naša spoločná kamoška povracala. Barunku, s ktorou sme mali rovnaké kabelky z Haliera, ja som mala zelenú a ona nebesky modrú, lebo tú farbu zbožňovala. Písala som Barunke, kedy sa uvidíme a ona na to, že buď okamžite alebo až za veľmi dlhý čas. A presne taký spontánny výlet do vedľajšej dediny moja unavená duša potrebovala. Za pol hodinu mi išiel autobus, tak som si len namaľovala oči, obliekla rifle, zbalila španielsky ruksačik a utekala na zastávku. Tak som prišla až k Barunke a jej staručkej tete, ktorá ma vždy núka papučami a krémovými koláčmi a keď jej oponujem, že ani jedno mi netreba, tak sa nahnevá. Kvôli jej nedoslýchavosti som zakričala: "Dooobrýýý!" Museli to počuť aj susedia a tuším aj moja babina, ktorá býva na opačnej strane Barunkinej dediny. Potrebovala som konečne po sto rokoch dojsť k Barunke a jej tetuške na dvor, uvidieť ryšavú mačku, zazvoniť na zvonček a počúvať, ako Barunka beží dole schodami otvoriť. Barunka ma vrúcne vystískala, opýtala sa ma, či chcem víno alebo džús a tak sme sa teda pripili len z multivitamínového džúsu a spomínali na veci, ktoré si už nepamätám. Potrebovala som sa vrátiť k tomu celému, k bývalým spolužiakom, spočítať, koľko z nich už je v manželskom zväzku, koľkí čakajú bábätko, koľkí študujú, koľkí ma neznášajú...a koľkí mi chýbajú. Až sme sa dopočítali k tomu, že nám chýbajú všetci okrem tých, ktorí nás neznášajú. Tak sme si ľahli do starosvetských perín o jednej rano s cukrom v krvi a umytými zubami a ešte sme sa rozprávali. Potrebovala som zaspávať v starosvetských perinách, zabalená až po krk, spomínať, dušovať sa, že je ako nebolo, že bude ako nebolo, že pokiaľ nejde o život, tak ide o hovno.

Potrebovala som ráno vstať o 5:50, zaželať všetkým dobré ráno, obuť vyšívané tenisky a ujsť. Ušla som k babine na druhý koniec dediny, zazvonila som u nej o 6:25 a preistotu zakričala, že som to ja, nech sa nebojí. Trochu mi lepilo, či babina náhodou nespí a nebudím ju. Ale ako som sprvoti predpokladala, babina už mala obriadený celý dom, dedko držal v ruke makovník a babina chcela ísť do obchodu. Potešila sa, že ma vidí. Potrebovala som vidieť starčeka so starenkou, vystískať ich, poprosiť babinu, aby mi urobila škvareničku a medovkový čaj s medom na raňajky. Babina mi k nemu dala grahamový rožok, rohlík, ako ona vždy povie a vždy sa dušuje pri tom, aký je ten rohlík zdravší od bieleho. Ona vie. Babina vie vždy. Potrebovala som o hodinu na to odtiaľ odísť, bežať povedľa babiny, ktorá sa viezla na svojej červenej skládačke, utekať a pozdraviť pána farára "dobrý a pochválen!" a sledovať, ako sa babina mračí. "Dobrý sa predsa nehovorí, iba pochválen naveky" vraveli jej zamračené tmavé oči. Potrebovala som nastúpiť do autobusu plného turistov, čo chcú spoznať Malú Fatru, zviesť sa domov za pár centov, potom ráno šlapať zahmlenou dedinou a kričať Dobrýýý do každého dvora, v ktorom si mysleli, že idem od frajera. Potrebovala som potom zviesť ešte domov ujovým autom, lebo babina mi naložila do španielskeho ruksačika 20 vajec a kuraciu nožičku, aby som navarila domácej polievky pre moju boľavú dušu. Babina vie. Starenka vie vždy, aj keď jej nič nepoviem.

Potom som ešte spala, znova do ružova, bočkala som krpca na líčka, ukazovala mu ryby v plastovej kadi, kývala mu, keď ho viezli na káričke. Ešte som vysávala, utierala prach, trhala burinu, aj potajomky jedinú dozretú černicu. Zbierala som popadané jablká a smiala sa s mamou.

Potrebovala som ísť domov a trochu vyzdravieť. Už mi to chýbalo. Veľmi.

 Skutočný príbeh

3 0 0 0 1

Komentuj

7 komentov k blogu