Tak si tu sedím. Sedím vo svetri. Pozerám sa na vás. Žmúrim jedným okom, rada vás sledujem nezaostrene. Čítate, zrejme niečo od Orwella. Včera ste mi o tom rozprávali, nadšene, takmer ste zabudli dýchať. A potom sa vo vás nahromadila zlosť, spomenuli ste si, ako neznášate komunizmus. Keď sme sa stretli prvýkrát , rozprávali ste sa so mnou presne tak isto. S takým istým hnevom. "Tereza, ani si to neviete predstaviť! Boli to svine... teda, odpusťte starému mužovi, ktorý sa nevie preniesť ponad ľudskú pažravosť. Viete, ako sa to vravieva: keď chceš s vlkmi žiť, musíš s vlkmi vyť." Nechápala som. Tak som mlčala. Povedala som len, že sa nevolám Tereza, ale Terézia. Usmiali ste sa. Zaspievali ste mi riadok či dva od Kryla. "Vždyť nejťežším zločinem je hlásati lásku." Vraj keď nepochopím teraz, pochopím neskôr, vy si ma vychováte a naučíte ma.
A tak si tu sedím. Ale už nežmúrim. Pozerám sa na stenu, na fotografiu vašej manželky. 1954. Je krásna. Sedí na lúke, na hlave má veniec spravený z kvetov.
-To ste fotili vy?
-Bola krásna... vyzerala ako víla. Bola éterická, vznášala sa mi v mysli celý život.
-Už sa nevznáša? Myslím, že teraz väčšmi.
-Máte pravdu, slečna. Za mŕtva na ňu myslím ešte viac, než keď bola živá.
-Chýba vám?
-A vy rozmýšľate predtým, ako sa niečo opýtate? Mohli ste si aj sama domyslieť. Keď sa o niečom nedá hovoriť, treba o tom mlčať.
...takto sa správate vždy, keď ste podráždený. Preto som radšej dala na vašu radu a mlčala som.
Morituri te salutant. Pomaly, ale isto si ma učíte. Vediete ma k tomu, čo máte rád.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár