Sedím. Kolená skrčené a hlava sklonená. Nie som zahanbená. Počúvam Atlantídu, či chcem, či nie. Rádio hrá. Mama si umýva zuby a rozmýšľa dokedy bude štrajkovať. Pozerám na slamený klobúk mojej krstnej a spomínam na leto v Aix-en-Provence, keď ho sestra nosila ku kvietkovaným šatám. Nuž. Už som sa dlho nesmiala len tak - bezdôvodne.
Sedím. S klobúkom na hlave, žmúrim očami - je mi do revu, ale smejem sa. Úprimne sa usmievam, lebo to je to, po čom túžim. Pokojne žiť, nikam sa neponáhľať, hovoriť veľa cudzími jazykmi, piť vodu z vlastnej studne, voziť deti ráno do škôlky na bicykli, večer zaspávať vedľa niekoho, koho mám rada, v nedeľu chodiť k rodičom na návštevu, váľať sa po lúkach v dlhých šatách... možno hlúposti a nepodstatné veci, ale toto predsa každý usudzuje sám za seba.

*"Nemôže ti stačiť pocit, že prežiješ. Musíš si aj plniť sny, nielen snívať. Ja som len sníval..."

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
johnysheek  6. 3. 2016 23:48
hmm...
Napíš svoj komentár