A tak som šla... chýbala mi taká tá stopercentná pozornosť, kedy viem, že niekto je niekde len preto,že som tam ja. Že ťa dokáže objať a ty mu dokážeš plakať v náručí bez toho, aby sa vypytoval hlúpe otázky, typu: "Nemôžeš mi povedať čo ti je?!" alebo: "Šak dobre, aj ja si budem revať a nepoviem ti prečo"...Hej, tak vždy zareaguje môj priateľ. Nie je ešte pripravený na vzťah, nie taký aký chcem ja. Nie stopercentný, nevie dať do toho všetko, ešte nie... Je príliš sebecký, radšej trápi mňa, ako on vraví, cíti sa potom jak hajzel, ale aspoň to menej bolí jeho... Povedal mi, že už si užil všetko a teraz vie, že už chce byť len so mnou... Od vtedy to ide dolu vodou... Prečo? Pretože môj bývalý mi povedal, že bude navždy so mnou, že ma neopustí nikdy. Povedal mi to, aj keď ja som bola jeho prvá baba. Prvá, s ktorou sa bozkával, prvá, s ktorou sa miloval. Ale to mu nezabránilo veriť, že budeme spolu navždy. Nechcel nič viac, ako byť so mnou. A bol v tom dobrý. Bol v tom najlepší. Najlepší v milovaní ma. A preto som neni schopná milovať niekoho iného. pretože viem, že nikto lepší ako L. nie je. Nech sa deje čokoľvek, vždy si poviem, že L. by to urobil lepšie, L. by sa nezachoval takto...
Premýšľala som a stála desať minút pred domom, v ihličkách, ktoré sú mi o číslo menšie, ale vyzerajú dobre a vyčkávala, kedy konečne zastaví srieborné auto, aby som mohla nasadnúť a odísť preč, tváriac sa, že nastupovať oblečená jak kurva do auta svojho bývalého je bežná vec...
Konečne prišiel. Roztrasená som otvorila dvere a zapla si pás. On-tváriaci sa takým štýlom, že ha, na mňa nemáte-ma pozdravil a šli sme. Nevedeli sme kam, len tak sme blúdili po cestách a vo svojich myšlienkach a obaja sme sa snažili uhádnuť, prečo sme jeden druhého neodjebali ako vždy, ale stretli sme sa. O ôsmej. Bez určitého cieľu,zato však s nekonečnými možnosťami veľkých zadných sedadiel.
Šli sme na čaj, spoločne sa smiali a tvárili sa, že byť na čaji s bývalým, pričom som povedala súčastnému, že idem spať ku babke, je prirodzené. Rovnako normálne je aj to, že ja, oblečená tak, ako sa v už nikdy neoblečem-chápete, flitrové tielečko a ihličky- ho ako to vždy bývavalo, buzerujm za každý jeho pohyb, pretože sa mi zdá, že sedí jak dement, tvári sa jak magor a tak... Nič nové, tak to bolo dva a pol roka a on reaguje stále tak isto: sadne si jak ešte väčší dement a zatvári sa jak ešte väčší magor... Zvykli sme si.
Dopili sme čajíky a šli naspäť do auta držiac sa, pričom sme to ospravedlňovali tým, že ja mám čižmičky a na tých kamienkoch sa zle chodí, takže pre istotu, keby idem spadnúť...
Vyrazili sme inam, do skúšobne s meste, kde žije on, tajne sa držiac na radiacej páke za ruky a idúc na trojke miesto štvorky len preto, že ani jeden z nás nechcel toho druhého pustiť.
Prišli sme tam, no pred tým sme ešte šli mne kúpiť tri deci červeného. Len mne, pretože on je šofér. A preto mne, aby aspoň jeden z nás bol aspoň troška pripitý, aby sa neskôr dalo ospravedlniť to, čo bude nasledovať.
Len tak medzi rečami -o sexe- spomenul počet svojich se artneriek za tých 10 mesiacov,čo sme neni spolu... dosť ma to zarazilo. Nikdy nebol ten typ... NIKDY. Dosť ma to zarazilo. Príliš. Prišli slzy...
Objal ma... povedal úplne logický argument... že predsa ja som ho opustila kvôli inému, tak čo on mal robiť? Nemôžem tu predsa plakať, veď sme vtedy spolu neboli.
Viem, že som nemala dôvod plakť, viem to, ale prišlo mi to ľúto!!! Tak veľmi ľúto... môj L. by to nikdy neurobil... ale on to urobil!
Chvíľu ma utešoval, aj keď nemal dôvod... keď môj plač neustával, naštartoval auto a šiel.
presadla som si naspäť k nemu, do predu a pozrela sa na neho... Neviem, či poznáte taký pohľad, proste zrazu viete všetko.
Začali sme sa bozkávať...
Presunuli sa na zadné sedadlo a šlo to...
Bozky boli o to vášnivejšie, o čo boli za 10 mesiacov okrádané. Dotyky neboli vôbec nesmelé, pretože 10 mesiacov čakali na to, ako sa dotknú toho milovaného tela. Komunikácia zlyhala, ako to vždy bývavalo, keď sme obaja vedeli, že na svete nie je nič, čo by prekazilo túto chvíľu, keď sa ja a on milujeme. Vraveli sme si to celý čas, nie nahlas, pohľadmi a dotykmi. Vedeli sme, že v tej chvíli nie je nič iné. Len my.
Bolo to ako kedysi... keď sme milovali jeden druhého a nemali potrebu to tajiť...
Keď sme si medzi nami ešte nevytvorili všetky tie bariéry.
Keď sme ešte celé naše životy nerozdelili na dve časti...
Keď nám pripadalo prirodzené, že sme si vždy rozumeli bez slov aj keď to nikto nechápal.
Keď sme boli spolu a dýchali sme rovnako, kráčali sme rovnako...
Keď sme si písavali naše spoločné denníčky a komunikovali spolu cez pohľady...
Keď sme obaja vedeli, že sme si súdení, pretože niečo takéto sa už nezopakuje.
Keď sme jeden druhého potajme obdivovali a príliš sa hambili povedať všetko, čo sme chceli.


Bolo to ako kedysi... Keď sme sa obaja ešte nebáli vykričať svetu, že sa milujeme...


Nechcem aby ste ma súdili. Viem, že to sa nerobí... ale ja a on... to sme my. Nikdy sme "my" neprestali byť, prekonali sme všetko... Milujeme sa, len sa príliš bojíme, je tam zrazu príliš veľa prekážok.
Byť spolu je nám rovnako prirodzené, ako čokoľvek.
Ale prihlásili sme sa na rovnaké výšky a obaja vieme, že tam, kam nás zoberú spolu aj pôjdeme. A navždy budeme my.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
purpledrug666  29. 9. 2011 20:15
držím ti palce.. ja som zažívala to isté .. vždy s5 k nemu ... ale už je tomu koniec...

inak strašne mi ma pripomínaš (donedávna), podľa toho , čo píšeš
2 
fotka
teriq  29. 9. 2011 23:20
perfektne napísané!
3 
fotka
wera55555  30. 9. 2011 12:00
toto som zažívala ja asi pred mesiacom, až na to že som sa k nemu vracať ani nechcela a nikoho som nepodvádzala a kôli počtu jeho frajeriek som si dala pre istotu urobiť testy..
Napíš svoj komentár