Kráčam na zástavku s mojím frajerom. Po prekrásnom večeri s výbornou náladou. Autobus prichádza a ja sa pozerám pred seba. Pozerám sa ako na zjavenie, rýchlo otáčam môjho frajera čelom vzad, aby ma pustil do autobusu, pretože keby videl to čo ja, nedovolil by mi to ani v budúcom živote...
Dávam mu pusu na rozlúčku a nastupujem. Srdce mi bije tak hlasno, že keď si pýtam lístok, div že nehulákam, aby som sa počula cez ten rachot.
Zvyčajne v autobuse stojím, ale momentálne si sadám úplne dozadu, to rohu, do najväčšieho prítmia aké mi vie autobus poskytnúť... Pozerám sa von oknom, akoby okolitý svet pre mňa neexistoval...
Môj plán zlyháva...
Všimol si ma... Láska môjho života si prisadá.
Nanešťastie to je nielen láska môjho života, ale aj môj bývalý. ON. O ktorom píšem všetky svoje blogy...
Tak veľmi som ho túžila vidieť, a on sa objaví práve vtedy, keď si myslím, že sa z toho dostávam... Práve vtedy, keď som neni namalovaná, som strapatá a môj výzor ma nezaujíma, pretože pred pol hodoinou som si vravela, že šak koho by som asi tak stretla v tom prašivom autobuse...
Sadá si vedľa mňa. Môj svet sa rúca, snažím sa, naozaj sa snažím potlačiť to búchanie srdca, aby som sa neprezradila ale napriek tomu mám pocit, že to počuje...
Snažím sa rozprávať sa ním chladne, ale napriek tomu musí vidieť, ako na mňa pôsobí...
Potláčam v sebe to, čo mu chcem povedať už tak dlho... snažím sa neschovať sa mu do náručia a prosiť o odpustenie...
Snažím sa tváriť ľahostajne, aj keď viem, že akonáhle vystúpim, rozplačem sa...

No on... začne rozprávať. A ja...
som v rozpakoch. Ja ho nespoznávam!
To je kto?! to nie je on, to nie je ten koho milujem!
Samozrejme, fyzicky je to presne on, ale... jeho MOJE ja, je pochované pod vrstvami cigaretového dymu, prechlastaných nocí a neviazaného sexu...
Je mi odporný.
Nechápem čo sa z neho stalo...
Viem, že toto stretnutie, nech som sa ho akokolvek bála, mi dá silu.
Silu zabudnúť, pretože človek ktorého milujem je preč. Ostal po ňom len prefajčený magor, ktorý si myslí, že zožral všetku múdrosť sveta...
Vstávam, vystupujem.
"Dobrý zadok" povie mi na rozlúčku.
"ja viem" odpovedám mu v duchu a pousmejem sa.
Stojím na zástavke a čakám pokiaľ odíde autobus. V ňom on, ale nepozerám sa, pozerám len do zeme.
Slzy mi stekajú a kvapkajú na zem...
Ako kvapne posledná, berie zo sebou aj moju lásku k nemu.

Milujem svojho Lukáška, a vždy budem. Ale k tomu magorovi, čo po ňom ostal necítim

NIČ.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár