Ako som si dojebala jebačku/ alebo o tom, že sa potrebujem urýchlene odmilovať

"tak čo dnes?" -píšem mu.
Skackám v dobrej nálade na priváte v Nitre. Spolubývajúci odišli, mám byt sama pre seba, dobrá náladička, všetko je jak má byť.

-Všetko je jak má byť, lebo to zapadá do seba,
jak kocky lega aj keď sa zdá, že sa to nedá.-

Nightwish-Moondance. To znamená že mi prišla SMS. Pozerám, odpisuje.
"Prepáč, ale dneska nie".
BUM.
Skončili sa zlaté časy moji milí, všetko je piči a už zase som sama len sama a ešte raz len sama.
Nie, že by sme spolu niečo mali. Ale keď som s ním raz za týždeň zdielala svoje pocity, necítila som sa sama. Necítila som sa opustená, pretože pri ňom človek zabúda aj na to, že svet je jedna špinavá diera ale aj tak sa porád točí.

A teraz je to všetko preč.
Viem to, aj keď napísal "dneska nie". Ale viem to ja a vie to on.
Takže panika. Srdce mi vyskočilo z hrude a ja som sa s totálnym zúfalým plačom zosunula k zemi.
Sama? Teraz tu mám akože naozaj zostať sama?
Nie.
Hádžem si v záchvate zúfalstva veci do tašky.
Bežím na autobusku, vyberám si sto eur. Nikdy neviete, čo sa MI môže prihodiť.
Žmúrim do tmy, či na nejakom nástupišti čakajú ľudia.. Hej, tam vzadu traja stoja.
Pristavím sa k nim.
"Dobrý, prosím vás , aký ide autobus od tiaľto?!
-slečna, o dvadsať minút smer Radošina.

Okej, to bude určite piča sveta, idem na to.
Som schopná spraviť čokoľvek, len aby som prehlušila všetko to v mojej hlave, nechcem aby to začalo znova bolieť. Musím niečo robiť, nechcem sa zosypať.

-----------------------------------------------------------------------
Vystupujem.
Nó, toto bude pekný prúser.
Diera sveta, nič nikde, len pár domov a zástavka, z ktorej nič nejazdí.
Panika.
Aké skvelé! Aspoň ma to už viac nebolí.
Mám horšie starosti. Vonku je pekelná zima (oxymoron) a ja neviem, čo budem nasledujúcich veľa hodín so sebou robiť.

Zúfalý čin zúfalej osoby.
Volám na číslo, na ktoré som ešte nikdy nevolala, ale veľakrát som sa tvárila, že som veľmi zaneprázdnená na to, aby som hovory čo i len prijala.
Posledná nádej padla. Rokovanie.

5minút čistého zúfalstva nad mojím biednym životom.

---Presunul som to, akurát vchádzam na diaľnicu!---

A tak to býva vždy. Niekoho odmietnete snáď tisíckrát, lebo si myslíte, že ste slečinka a pánko vám nie je dosť dobrý.
A on sa po vás jebe na kraj sveta, keď mu voláte z piče sveta.

Ešte vás zoberie aj najesť, kúpi vám vodu na najbližšej benzínke, lebo vyzeráte smädná.

Zatiaľ čo vy sedíte v jeho dokonalom Volve a premýšľate nad úbohou existenciou samej seba on vám hádže jeden kompliment za druhým a snaží sa z vás dostať, prečo ste taká smutná.
-------------------------------------------------------------------------

A tak je to vždy.
Nikdy sa nezaľúbim do tých dobrých, tých pozorných, tých ktorých zaujímam.
Vždy je to niekto o ktorom viem už od začiatku, že to nemá žiadnu pointu ani význam.
Že to nepôjde a hotovo.

Ale čo mám robiť... ?
JEHO už ledva uvidím. A ľúbim ho.
Takou tou zvlášne živočíšnou formou, že by som kvôli nemu dokázala roztrhať iné kreatúry, dokázala by som nad ním slintať celé hodiny a zabúdať na to, čo je realita.

Bolí to.
Ale ja to určite vyriešim.
Proste budem spôsobovať bolesť tým dobrým, ktorí si to síce nezaslúžia, ale viete.

Hlavne že to nebolí mňa.

-Nezaujíma ma váš názor,
nechcem vás za kamarádov,
prekukol som vás dávno,
neprajníci ste právom.-

 Blog

24 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu