Neviem ľúbiť, lebo ma to nikto nenaučil/alebo o tom, že láska a túžba sú dve celkom rozdielne veci

A tak to je.
Často si myslím, že som zaľúbená, že to čo sa mi odohráva vo vnútri je naozaj láska.
A časom prichádzam vždy k rovnakému záveru.
Nie, nie je to láska. Je to pobláznenie, je to vášeň, sila, ktorá sa žene ponad teba a ťahá ťa k tomu jednému jako magnet.
A ty ho túžiš vidieť, keď sa to nedá normálne, uvažuješ nad tým, či by bolo príliš hlúpe sledovať ho.
A áno, odpoveď je, že by to bolo hlúpe.
Tak hľadáš inú cestu. Zrazu "náhodou" spoznávaš a stretávaš jeho kamarátov, hľadáš totiž hocakú cestu ako sa k nemu dostať.
Na okamih ho uvidieť, uistiť sa, že všetko je v poriadku. Prehodiť s ním pár slov, ktoré i tak nedávajú zmysel, dôležité je, že na teba prehovoril.
V mojom prípade si dokonca veľmi často ani nepamätám, o čom sa hovorilo. V tom momente totiž mysľou lietam uplne inde.
Uvažujem nad tým, aký má dokonalý hlas, ako nádherne to vyzerá, keď sa usmieva a ako pekne svieti svetlo na jeho tvár...
Hej... stále to nie je láska, viete?
To je stále pobláznenosť.
Keď sedíte do noci na facebooku, aby tam náhodou nebol práve vtedy, keď vy spíte...
Keď sa prihlási, splietate zložité fantazmagórie, čo strašne dôležité sa ho potrebujete spýtať, aby ste mohli nadviazať rozhovor, prípadne aby vám aspoň odpovedal. Napísal aspoň hlúpe čau.
...
Nie, nie je to láska.
Viem to, cítim to.
Je to len túžba, túžba spoznať ho viac, ukázať mu čo vo mne je. Dostať šancu na to, ukázať mu svoje ja, aby som mala aspoň tú hlúpu šancu na to, aby sa do mňa zamiloval aj on.
Ale nie... jasné že nie.
Nie je to fér, jasné že nie. Ale šancu nedostávaš.
Pretože tak to býva.
A aspoň u mňa to je príčina, prečo sa utápam v spomienkach na to, ako to bolo na začiatku. Pred tým, ako sa to bohvie prečo dokašľalo.
Keď som ho spoznala a on sa usmieval pri pohľade na mňa...
Keby dostanem šancu, možno by som v súčasnosti už ani nevedela, že existuje.
Zistili by sme, že si nerozumieme a tým by to haslo.
Ale takto len čakám, že príde šanca.
A tým, že nechodí, stále som v tom zamotaná.
Stále na neho myslievam, stále čakám, kedy ho zazriem a keď to príde, viem, že to je všetko, čo od neho dostanem.
Iba pohľad.
Z ktorého v lepšom prípade viem vyčítať, ako veľmi som všetko dojebala.
Málokedy mi je niekto dosť dobrý na to, aby som mala okrem toho, že ho namotám a pošlem do riti aj naozaj seriózne záujem spoznať ho.
Chcela spoznať, nájsť v ňom to, čo chcem konečne poznať aj ja.
Naozajstnú lásku, kompletnú. Nie z ľútosti, nie zo strachu byť sama, nie len preto, že sa uspokojím s niečím horším len preto, lebo lepšie som ešte zatiaľ nenašla.
On bol. On je.
Viem, že stojí za to. Viem, že on je ten pravý.
Viem, že my dvaja by sme si dokonale rozumeli. Predsa to tak bolo.
Len sa to pokašlalo....
A teraz mi ostali len spomienky a sny, v ktorých sa vyskytuje príliš často na to, že je to len túžba a nie láska.
.........................................................

A tak vznikla láska nechtiac, tichúčko bez emócie...

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu