Opustená. Sama, bez priateľov, v miestnosti so 4 bielymi stenami, dverami a posteľou. Biele steny am privádzajú do šialenstva. Každý deň myslím na priateľov, ktorý však na mňa zabudli. Vytratila som sa z ich života a to ma zabilo. Mala som veľa priateľov, no len pár naozajstných. Pre tých by som spravila všetko. Ukradla by som slnko, mesiac, pozbierala hviezdy po oblohe a dala iba im. Z tých ozajstných sa vyčleňovalo ešte pár, maximálne 5 a možno ani toľko nie, ktorí boli tí úplne najlepší. Keby mi niektorý z nich povedal, že stráca zrak, dala by som mu svoje oči. Ak by mal haváriu a ochrnul by, s veľkou láskou by som mu darovalo svoje nohy. A ak by mi povedal, že mu prestáva biť srdce, neváhala by som ani sekundu a dala by som mu to moje. Pre mojich najlepších priateľov, s ktorými som si veľmi rozumela a povedal som im všetky, by som aj zomrela. Ale pre koho mám umrieť teraz? Moji priatelia boli pre mňa všetko, tvorili môj svet. No ja som pre nich neznamenala asi nič, keď tak rýchle na mňa zabudli. Už nemám komu povedať čo ma trápi, čo ma teší. Už sa nemám s kým smiať. Už nemá pre koho moje srdce biť. A tak si ešte raz a poriadne pozriem túto miestnosť. Nemá zmysel žiť, keď som na tomto svete sama. Do ruky beriem plachtu...staviam sa na kraj postele a jeden koniec plachty priviažem o luster, druhý okolo svojho krku. Spravím krok v pred a pre mojich priateľov, ktorý na mňa ZABUDLI umieram....
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
zuziicka
9. 4.apríla 2008 19:54
neboj oni ta maju radi a urcite nezabudli
Napíš svoj komentár