Vybehnem z domu a nechám sa viesť psami. Po pár minútach točenia sa po dvore sa vydáme behom smerom k Antonnyho predajni. Táto trasa je pre nás potešením. O šiestej ráno na ceste niet nikoho a tak môžeme pokojne bežať po krajnici. Dnes je krásny deň. Slniečko sa pomaly prebúdza a začína oslepovať krajinu. Vo vzduchu je cítiť čerstvé pečivo, ktoré sa pečie v neďalekej pekárni. Prebehneme okolo Tarinho domu, kde je zatiaľ kľud. Jej psík Kika, malý bígl ešte spí, tak na nás nešteká a mi môžeme nepozorovane bežať ďalej. Keď sme skoro pri Antonnyho predajni otočíme sa a bežíme naspäť. Dúfam, že hafany budú dnes dobre spať. Pri našom dome si ešte označkujú ich teritórium a krokom vojdeme do domu. Našťastie je dnes sucho, tak nemusím toho 20 kilového psa niesť do vane. Utriem jej iba laby mokrou handrou a pustím ju na cestu, ktorá vedie do kuchyne. Aj Line utriem laby. Odložím handru, vyzujem sa a pomalým krokom mierim do kuchyne, kde ma čakajú dva hladné krky. Vyberiem im ich misky, roztvorím vrece krmiva a nadávkujem im raňajky. Steffi položím jej lososovo ružovú misku ku chladničke a Line zase bližšie k chodbe.
Kým si obidve vychutnávajú potravu ja sa vyberiem upratať si trochu v izbe. Usteliem si posteľ. Vezmem šaty, ktoré dnes beriem na seba a idem sa osprchovať. Nemám rada studenú vodu, ale aj napriek tomu si ňou každý deň umývam tvár na prebratie. Vlasy si zopnem do konte a rýchlo sa osprchujem. Učešem si neposlušné vlasy, nasadím si čelenku, aby som niečo videla na oči a natiahnem na seba šaty, ktoré som si včera večer prichystala ako moje dnešné oblečenie. Odnesiem pyžamo do izby a s hladným žalúdkom idem do kuchyne., kde už rozvoniava kakao a vianočka. Mňam, kakao som už dlho nemala.
„Dobré ráno.“ Pozdravím Paula a mamku.
„Ahoj Lizzie, vyspala si sa?“
„Celkom dobre, len vieš aký je Steffi budíček.“
„No to asi pre to spí už s tebou, pretože mi s mamkou sme už starší ľudia a potrebujeme pokoj.“ Povie Paul so smiechom a uškrnie sa.
„Starší ľudia vravíš? Mne sa to nezdá:“ Na perách sa mi objaví šibalský úsmev. Sadnem si k stolu a natriem si vianočku s džemom a s chuťou si do nej zahryznem.
„Kam ideš taká vyparádená?“
„Do školy kam by som šla,“ odpoviem Paulovi na jeho otázku, ale to nie je veľmi dostačujúca odpoveď pre Paula.
„Biela farba na tebe to asi bude dnes výnimočný deň.“ Podpichne ma Paul a mamka naňho pozrie hrozivým pohľadom.
„Čo je veď sa jej len pýtam. Už by si mohla niekoho nájsť, aby sme mali chvíľku pokoja.“ Uškrniem sa chytro mu odpoviem.
„To určite nehrozí, tak skoro sa ma nezbavíš. Veď vieš, že som tvoj prívesok a všade chodím s tebou.“ Paul prevráti oči a všetci sa rozosmejeme. Nenápadne mrknem na hodinky na stene, ktoré ukazujú, že je pol ôsmej. V žalúdku pocítim nervozitu a mám pocit akoby som neraňajkovala. Pozriem von oknom a tam na mňa čaká čierny mustang. Bleskurýchlo vybehnem do izby po batoh a brašňu od fotoaparátu a letím k dverám. Rýchlo a samozrejme nemotorne si viažem šnúrky na teniskách roztrasenými prstami. Zase je to tu. Moje vnútro je úplne na ruby. Srdce sa mi zbláznilo a poplašene trepoce v mojej malej hrudi. Tým spôsobí, že môj žalúdok je prázdny a pre istotu mi v ňom vyhrávajú cvrčky. Poslednýkrát sa pozriem do zrkadla a upravím si neposlušné kučery. S kuchyne počujem ako sa Paul pýta mojej mami: „Kam sa tak ženie? Vyzerá to tak, že naša mladá niekoho má.“ Paul na mňa ešte v poslednej chvíli zakričí:
„A nezabudni nám ho predstaviť.“
„Áno uhádol si zabudnem. Majte sa.“ Rýchlo mu odpoviem a odchádzam z domu so zamysleným úsmevom na perách. Pripadám si ako dieťa, ktoré sa iba včera učilo chodiť. Tak pomaly som ešte nikde nikam nekráčala ako dnes k tomu čiernemu autu. Nejde o auto, skôr o jeho šoféra. Keď je už reč o šoférovi, tak ihneď ako ma zbadal vystúpil a oprel sa o dvere auta.
„Bože prečo ma tak trestáš. Nemôžem stretnúť niekoho obyčajného? Musím stretnúť rovno anjela? Nie je niekto medzi tým? Joj zase sa rozprávam sama so sebou. Je tak nádherný. Dnes má na sebe biele tielko na tom červenú károvanú košeľu a tmavé rifle. Na tvári sa mu pohráva pokušiteľský úsmev. Ja ti ešte ukážem. Vrátim ti to, stačí len zavolať Linu. Tá by to s radosťou urobila. Lenže teraz Lina pri mne nie je.
„Ahoj.“ Nesmelo ho pozdravím a zastanem pred ním.
„Ahoj Elizabeth. Dobre si sa dnes vyspala?“ čo majú dnes všetci s tým ako som sa vyspala? Tomu nepochopím.
„Celkom dobre, ďakujem. Môžeme ísť, aby si nemeškal ihneď prvý deň?“ bez problémov mu to poviem a kráčam na druhú stranu, kde sedí spolujazdec. Dnes to budem ja.
„Ako si želáte Milady.“ So smiechom mi odpovie, prikáže mi aby som si nasadla. Hodím naňho nevraživý pohľad. Džentlmen ako vždy. Čo iné môže byť. Kým ho rozoberám vo svojej hlave zavrie za mnou dvere, keď sa posadím do auta a zapnem si bezpečnostný pás, ktorý je aj tak chabou ochranou pri nehode. Prejde na stranu vodiča šikovne naštartuje auto a pomaly sa pohne z našej príjazdovej cesty smerom ku škole.
„Dnes pracuješ v obchode ty, že?“ So záujmom sa ma spýta a čaká kým mu odpoviem.
„Áno dnes som tam ja a nemám v pláne podozrievať niekoho či náhodou niečo nekradne a ešte si aj zajem granule.“ Šibalsky naňho hodím očkom a uškrniem sa.
„Dávaj si pozor, aby si sa neprejedla z toľkých granúl.“ Odpovie mi ironickým tónom, aby to nevyznelo, že som nad ním zvíťazila v našom slovnom súboji.
„Môžem zapnúť rádio?“ nedočkavo sa ho spýtam a moja ruka sa pohne smerom k jeho rádiu. Pozrie na mňa zvláštny pohľadom a bez slova zapne rádio, avšak neodolá mojej ruke visiacej vo vzduchu, chytí ju do svojej veľkej horiacej dlane a položí ju na moje stehno. Z jeho rádia hrá pesnička, ktorá ma privádza do rozpakov. Je to INXS – Beautiful Girl. Nemohli pustiť nejakú rockovú pesničku?! Prečo práve také romantické somariny? naštvane si bublem vo svojej hlave. Jemne si svoju ruku vytiahnem z jeho a s neistým hlasom mu vravím: „Mal by si dávať pozor na cestu. A šoférovať obidvoma rukami. Prosím.“ Pri tomto slovíčku sa ku mne otočí tvárou, na ktorej je prekvapený výraz. Neisto sa mu pozriem do očí a potom odvrátim hlavu a pozorujem okolitý svet.
Ešte chvíľu je prekvapený, ale potom to nechá tak, keď vidí, že nemám záujem mu ešte niečo povedať a naplno sa venuje jazde. Jediný zvuk, ktorý počas našej cesty znie je pesnička z rádia a ešte tiché pradenie jeho auta.
Nevyzerá, že nevie kde sa nachádza škola, lebo tam bez problémov a bez toho aby sa ma spýtal na smer cesty dorazíme. Zaparkuje pri lavičkách, vypne motor a otočí sa mojím smerom.
„Tak už sme tu, už môže prehovoriť.“ Chcela som vystúpiť, keď ma chytí za lakeť a druhou rukou sa mi nežne dotkne brady a otočí ju tak, aby som sa mu dívala do očí.
„Viem čo sa stalo tebe a tvojmu otcovi. Chápem ťa, že máš strach cestovať autom. Mohla si mi to povedať a mohli sme ísť pešo.“ Pri zmienke o mojom otcovi sa mi do očí nahrnú slzy, skloním pohľad a hľadím na naše spojené ruky.
„Elizabeth, čo je? Povedal som niečo čím som ťa ranil? Ak áno tak mi prosím ťa prepáč. Nemyslel som to tak, nevedel som, že ťa to môže zarmútiť.“ Nežným hlasom sa ma snaží upokojiť. Pritiahne si ma k sebe a tuho ma obíjme. Ani neviem prečo som to urobila, ale niečo v mojom v mojom vnútri ma prinútilo, aby som ho silno objala a oprela si svoju hlavu o jeho plece. Slzy sa mi kotúľajú po tvári, ale zároveň sa cítim bezpečne v jeho objatí a keď ma hladí po vlasoch. Pripomína mi to časy, keď ma môj otec tak objímal, aby ma povzbudil a zahnal môj smútok.. Po dlhej chvíli sa od neho odtiahnem a tíško mu poďakujem. Utrie mi slzy z moje tváre a chápajúco sa na mňa usmeje.
„Elizabeth chápem ťa ako nikto iný. Možno ty nemáš ten pocit, ale aj ja som stratil blízkeho človeka.“ Tie to jeho slová mi na chvíľu vyrazia dych a nemo naňho hľadím. Z tohto „tranzu“ ma vytrhne školský zvonček hlásiaci, že prvá vyučovacia hodina sa začína o desať minút. Ešte si utriem slzy, odopnem si pás, vystúpim z auta, zavriem za sebou dvere a prejdem na jeho stranu a počkám, kým aj on vystúpi, vezme naše batohy, zamkne auto a spoločne sa vyberieme
do školy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár