„Je vám na tom niečo smiešne? Mne nie.“ Zavrčím ale vzápätí sa rozosmejeme a smiech nás sprevádza celou cestou do telocvične.
Dnes nás prekvapivo nečaká basketbal ale gymnastika. Prezlečiem sa do úboru a dáme sa s Mary do behu. Pridá sa k nám Ema a Adriana. Zabehneme si päť veľkých kôl, pričom sa predbehujeme, ktorá bude skôr. Potom nasleduje krátka rozcvička. Ponaťahujeme si svaly a netrpezlivo sa vrhneme do posilňovne kde vezmeme osem žinienok, kozu a odrazový mostík. Všetci čo cvičia sú vzrušení z preskoku a nevieme sa dočkať, kedy môžeme začať s preskakovaním.
Najprv idú chlapci, ako vždy. My dievčatá, dnes cvičíme iba štyri čo je zábavné a naša zostava kotrmelcov pripomína rôzne nepodarené kreácie, na čom sa mi dobre zabávame. Po 15 minútach váľania sa na žinienkach sa presunieme na preskok kozy. Ako prvá väčšinou skáčem ja. Už sa chystám rozbehnúť, keď tam učiteľ na miesto seba postaví Raffaela, aby nám dával záchranu. Tak on ma určite nezachráni. Potrasiem hlavou, rozbehnem sa, odrazím sa a preskočím kozu. Nachvíľku mám pocit, že lietam, ktorý zmizne hneď ako dopadnem nohami na žinienku. Ešte upažím ruky a vraciam sa späť k stene odkiaľ sa rozbehnem na ďalší skok, keď prídem na rad. Moja zvedavosť mi nedá a musím otočiť hlavu a pozrieť na Raffaela, ktorý na mňa hľadí takým zvláštnym pohľadom. Vidím v ňom uznanie ale zároveň aj obavy. Obavy? Aké obavy? Ešte raz naňho hodím pohľad ale už sa na mňa nedíva, tak sa rýchlo prestanem zaoberať tým, čo som videla v jeho očiach. Zvyšok hodiny si s babami na plno užívame preskok kozy. Päť minút pred koncom utekáme do šatní, kde sa prezlečieme a pridám sa k Tare a Margareth. Spolu odchádzame zo školy, smerom k Antonnyho predajni. Keď k nej dorazíme tak sa päť minút lúčime. Margateth s Tarou sa poberú svojím smerom a ja vojdem dnu do predajne.
Lucy sa ma už nemôže dočkať. Pohladím ju za ušami, dám jej piškótu, zložím sa pri pulte, natiahnem na seba biele tričko s logom predajne a pustím sa do práce. Ako prvé vymením podstielku škrečkom, malým zajačikom, morským prasiatkam a nakoniec operencom. Zastavím sa pri jednom papagájovi. Ara je môj obľúbenec. Jej perie hýri farbami a ešte kto mu aj rozpráva.
„Achooj.“ Pozdraví ma svojím chrapľavým hlasom a ja jej stále odzdravím, čo ju teší a začne spievať alebo sa to má podobať na spev. Dodnes neviem prečo je v obchode, ale myslím si, že Antonnymu prirástla k srdcu a nechce ju predať. Ale domov si ju zase nechce vziať, lebo robí veľký hluk a potom ju Lucy naháňa. No hotový zverinec. Keď sú podstielky vymenené, tak nakŕmim všetky zvieratá v obchode. No a ešte pozametám, poumývam dlážku, sklá na akváriu, pretriedim tovar čo prišiel, musím ho presne poukladať na miesto. Keď je všetko hotové vezmem pár pochúťok pre moje milované fenky a postavím sa k pultu, kde začnem čítať nové číslo časopisu „Pes a mačka.“ Zahĺbená do čítania si nevšimnem, že do obchodu niekto vošiel. Až vtedy, keď mi ten dotyčný, vezme časopis z ruky. Nechápavo zaklipkám očami a pozriem sa na toho odvážlivca.
„Si neskutočne zvedavá.“ Ten anjelský hlas ma vyburcuje. Ako sa opovažuje.
„Ty arogantný, sebecký, bezcitný blázon! Ako sa opovažuješ?! Okamžite mi to vráť! Nepatrí všetko len tebe!“ rozčúlene naňho vychrlím všetko čo mi v tej chvíli napadlo a rozoženiem sa po tom časopise, ale on ho naschvál odtiahne z môjho dosahu a ja sa tým pádom natiahnem na pulte. To ma rozzúri ešte viac. Prejem okolo pultu a vrhnem sa na jeho ruku ako fúria. On ma predbehne, chytí ma za plece a drží ma v bezpečnej vzdialenosti od jeho ruky, v ktorej sa kolíše časopis. Ruky mi nebezpečne chňapú po niečom neviditeľnom čo nemôžem dostať. V okamihu sa rozoženiem a nechtiac mu vylepí zaucho. Plece mi stihne silnejšie a vrhne na mňa zlovestný pohľad. Časopis pustí na zem a chytí ma oboma rukami za ramená. Zase sa na mňa zadíva tým jeho zvláštnym pohľadom, lenže teraz sa v jeho očiach zračí túžba. Na chrbte mi naskočia zimomriavky a ramená, ktoré mi zviera ma začínajú viac bolieť. Chcem niečo vhŕknuť, aby ma pustil, lenže z úst nevydám ani hláska. Jeho zmyselné krásne tvarované pery sa pomaličky približujú k tým mojim zaťato stisnutým. Skôr ako sa naše pery navzájom dotknú, ešte mi pozrie do očí akoby si pýtal povolenie. Nadýchnem sa a na svojich ústach pocítim jeho nástojčivé pery. Nebozkáva ma nežne, ale nástojčivo, vášnivo až majetnícky. Nemôžem poprieť, že to nie je príjemné, lenže niečo v mojom vnútri sa proti tomu búri a čím dlhšie má bozkáva, tým viac sa proti tomu bránim. Po chvíli sa mi podarí vymaniť sa z jeho pevného zovretia a odstúpim od neho na bezpečnú vzdialenosť.
„Odíď odtiaľto.“ Poviem mrazivým tónom hlasu, z ktorému by nejednému človeku naskočili zimomriavky.
„Prepáč.“ Nezrozumiteľne zamrmle a pozerá na mňa pohľadom plným bolesti a sklamania. Nie tento jeho pohľad ma neobmäkčí. Nie som jeho bábka, z ktorou sa bude zahrávať. Prekrížim si ruky na prsiach, vzdorovito dvihnem hlavu a upieram naňho pohľad, z ktorého môže vyčítať, že tu nie je vítaný. Po dlhej chvíli sa otočí smerom na odchod. Vo dverách sa ešte otočí a zahľadí sa na mňa či to myslím vážne. Porazene sklopí pohľad, vyjde z predajne a dvere sa za ním s hlukom zavrú. Pozriem na časopis, ktorý pustil na zem, keď som mu nechtiac dala zaucho, sadnem si k nemu na zem, kde si zložím hlavu do rúk a nechám sa unášať pocitmi. Do očí sa mi tlačia slzy, ktoré sa nesnažím zadržať. V mysli mi z neje len jedna myšlienka. „Ty hlupaňa. Hlúpa, hlúpa, hlúpa a ešte raz hlúpa koza! Pokazilo si to. Prečo si ho odmietla?!“ Samu seba karhám, ale rozumné vysvetlenie nemám. Takto som to cítila. „Ublížil mi, prečo by som mu to mala dovoliť. Veď ho ani nepoznám. Ani on mňa.“ Ťažko si povzdychnem. No čo už. Budem sa pozerať ako ho balí Mel. Žily mi to netrhá. „Môj anjel. Aký anjel dočerta?!“ rozčuľujem sa nad svojou hlúposťou. Otec ma nechal tak a teraz som si to sama pokašľala s Raffaelom, ktorému aj tak nevyhovujem, lebo všade strkám nos. On o mne môže niečo vedieť, ale ja o ňom nie. Tak keď to tak chce. Tak to bude. No čo už. Nič s tým. Budem žiť ako doteraz. Mám priateľov a jeho nepotrebujem. Nejako už prežijem. Nejako bolo nejako bude. Raz som počula jednu múdrosť, že „Nemá zmysel utekať pred problémami, pretože oni nás dobehnú aj na druhom konci sveta.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár