„Sadni si na lavicu.“ Prstom ukázal, kde si mám sadnúť. Vyštverala som sa na lavicu, sadla si do tureckého sedu a čakala som na jeho ďalšie pokyny.
„Dobre, dlaňami sa opri o lavicu a trochu sa telom posuň doprava, ale ruky nechaj na mieste a opri sa o ne celou váhou. A ešte sa natoč smerom od okna doprava. Tak to je ono.“ Dlhú chvíľu pozoroval a skúmal či sedím podľa jeho predstáv.
„Ešte bradu dvihni nahor a pozeraj smerom ktorým sedíš, niekde na stenu.“ Ruku nasmeroval kam sa mám dívať, odstúpil od lavice, otvoril okno, vzal výkres na doske, sadol si na stoličku predo mňa a začal skicovať.
„Seď pokojne a dýchať môžeš.“ Šibalsky sa na mňa usmial a pustil sa do svojho umenia. Pravú ruku natiahol pred seba, medzi palce a ukazovák si chytil ceruzku, privrel ľavé oko a odmeriaval všetko od mojej hlavy po moje topánky. Nemusím sa naňho pozerať a viem čo robí. Prvé dva roky sme mali kreslenie, ale veľmi mi to nešlo ale fotografia ma chytila viac. Ešte ma čaká vymyslieť zaujímavý fotopríbeh, nafotiť to, upraviť to trochu vo photoshope a mám prácu na výstavu.
„Prečo sa neusmeješ? To nemáš zakázané.“ Sladkým hlasom sa mi prihovoril.
„Nemám náladu.“ Trpiteľky som si povzdychla, aby som mu dala najavo ako sa cítim.
„Ale nečerti sa toľko, lebo ťa nakreslím nadutú.“ Smiech v jeho hlase na mňa účinkoval ako ľadová sprcha.
„Neopováž sa ma nakresliť nadutú jasné. Si ma sem dotiahol na silu, tak sa budem tváriť ako chcem.“ Zvraštila som obočie a ani som naňho nepozrela.
„Ale miláčik. Ty si nenapraviteľná.“ na chvíľu zdvihol zrak od výkresu, stretol sa s mojím pohľadom a zahľadel sa mi do očí.
„Nevrav, že v tajných snoch neúžiš mať namaľovanú svoju podobizeň.“
„Tak po tomto určite netúžim. Túžim po ďaleko iných veciach.“ Odvrátila som od neho zrak a zahľadela som sa na stenu kam mi kázal.
„Povedz mi po čom túžiš.“ So záujmom sa ma spýtal.
„No... tak napríklad túžim po tom, aby sme sa so sestrou udobrili a nehašterili sa stále.“
„Ty máš sestru?“ prekvapene zdvihol obočie a pozeral na mňa.
„Mám, má trinásť a volá sa Miranda. Chodí ešte na základnú školu, ale myslím, že o rok v septembri nastúpi na strednú tu. Alebo nie? Neviem to. A ešte snívam, hm.. o mnohých veciach. Čo ty? O čom snívaš ty?“ tajomne sa usmial.
„To ti nemôžem povedať. To je tajomstvo.“ Ešte aj v očiach mal tajomstvo.
„Je to niečo zlé? Alebo sa zato hanbíš?“ podpichla som ho.
„Ja sa zato nehanbím, ale ty by si sa hnevala, kebyže ti to prezradím.“ Tajnostkársky úsmev mu dodal ešte väčšie čaro.
„Čo si sa zbláznil? O tom snívaš?“ pohoršene som naňho upierala zrak.
„Čo je? Je to niečo zlé, keď túži po ďalšom bozku? Načo si myslela ty?“ zdvihol hlavu a stretol sa s mojím pohoršeným pohľadom. Zreničky sa mu rozšírili ako prišiel na to, načo som myslela. Pri jeho pohľade som očervenela ako rajčina.
„Takže ty o takých veciach snívaš hej?“ zatiahol zamatovým hlasom.
„Ja? Veď ty si nato myslel.“ Nechápavo som pokrútila hlavou.
„Nie. Ja som o tom nesníval ani mi to nenapadlo, ale od teraz sa mi bude o tom snívať.“ skrčil jedno obočie, ale ústa ho prezradili, že vtipkuje.
„Neopováž sa!“ panovačným tónom som sa ho snažila prinútiť, aby nato nemyslel.
„Sorry zlato, ale už je neskoro.“ Pokojným hlasom ma štorcoval.
„Nie, proste nechcem aby si sníval o tom....,“ zhlboka som sa nadýchla, „ako sa mi dvaja spolu milujeme.“ Pri slove „milujeme“ mu ruka ostala visieť vo vzduchu a na tvári sa mi zračil šokovaný výraz.
„Nevrav, že si, si to nemyslel.“ Habkala som.
„Iba som si ťa doberal. Nič viac.“ Šok z jeho tváre ešte nezmizol.
„Takže si na to nemyslel?“ potichučky som sa nažila prísť na to, načo myslel.
„Prisahám, že toto ma nenapadlo. Ale teraz si mi tým vyrazila dych.“ Dosku s ceruzkou odložil nabok a pomaly prišiel ku mne.
„Nemáš náhodou kresliť?“ šokovaná tým, že je pri mne som sa snažila aby odo mňa odstúpil.
„Teraz nemôžem kresliť.“ Túžobne na mňa uprel svoje prenikavé zelené oči.
„Musíš!“ tenulinkým hláskom som protestovala.
„Až keď mi dáš bozk.“ Jazykom si oblizol pery.
„Nič ti nedám. Žiaden bozk.“ Zamračila som sa.
„Pokiaľ mi nedáš bozk, tak neodídem.“ Nástojčivo ma presviedčal.
„Nedostaneš žiaden bozk. Môžeš tu stáť aj celý deň.“ Dosť nepresvedčivo som to povedala.
„Si, si istá, že ma nepobozkáš?“ výslovne ma začínal dráždiť, aby som ho pobozkala.
„Som si stopercentne istá.“ na znak vzdoru som zdvihla bradu a snažila som sa pozerať ponad jeho hlavu. Moje srdce mi vyletí z hrude ako sa tam trepoce a v žalúdku mám tucet motýľov. Horúcou rukou mi začal pomaličky prechádzať od mojej dlane, cez ramená až ju zastavil na mojom krku. Znova ma prinútil aby som sa mu dívala do očí.
„Chcem bozk.“ Chrapľavým hlasom ma vábil.
„Nedám ti ho.“ Ústami na jeho perách som tichučko protestovala. Vnímala som iba jeho vôňu, ktorá ma šteklila v nose a spôsobovala mi zimomriavky na celom tele. Pri vdychovaní tej sviežej vône oceánu, som sa cítila ako niekde na pláži.
„Dáš mi ho.“ Nezrozumiteľne zamrmlal a sladkými nástojčivými perami začal blúdiť po mojich pevne zovretých ústach. Bozkával ma, kým moje pery nedonútil spolupracovať. Pravou rukou ma chytil okolo pásu a ľavou ma držal vzadu na krku pod vlasmi. Jeho nástojčivé pery sa zmenili na vášnivé, bažiace po väčších bozkoch. Len som tam bez pohnutia sedela a nechala som sa bozkávať. Nikdy som nemyslela, že dokáže tak bozkávať, hoci jeho hriešne pery to sčasti prezrádzali. Slastne si povzdychol a moje tvrdohlavé pery presvedčil, aby sa nechali unášať tými jeho. Mierne som pootvorila pery, aby som do seba dostala kúsok vzduchu a začala som napodobňovať jeho nástojčivé, vášnivé bozky plné vášne. Z hrdla vydal zvláštny zvuk. Niečo medzi zavrčaním a syčaním. Odtiahol sa odo mňa. Skoro som zletela ne zem, kebyže ma nedrží okolo pása.
„O takých veciach nabudúce nerozmýšľaj dobre.“ Priškrteným hlasom sa snažil povedať niečo čo má hlavu aj pätu.
„Elizabeth, mala by si mať viac rozumu.“ Podráždene mi niečo vyčítal.
„Veď by to neskončilo dobre.“ Rozrušene mi vysvetľoval niečo čo mu som nechápala.
„Čo by neskončilo dobre?“ nechápavo som sa pozrela do jeho tváre. Pri mojej otázke ma prebodol očami, chytil ma dvoma rukami za plecia a zatriasol mnou.
„Pozri sa na seba. Kebyže som taký bezcitný tak, ťa zvediem a to sa stav, že by som ťa zviedol. Mohol by som ťa využiť a ty by si vôbec neprotestovala.“ Rozšírili sa mi zreničky a v mozgu sa mi zapol alarm.
„To by si neurobil.“ Slabučko som protestovala.
„Mám ti dokázať, že by som to urobil?“ prenikavým pohľadom si ma prezeral od hlavy po päty.
„Nie, nespravil by si to.“ Mierne podráždene som sa bránila.
„Ako si môžeš byť taká istá Elizabeth?“ zúrivo na mňa zazeral.
„Viem čo sa mi páči a viem to dať najavo.“ Začínal ma štvať.
„Jasné.“ Jeho pohŕdavý smiech mi preletel telom ako prúd elektriny.
„Stav sa.“ Nekompromisne som ho prebodla očami.
„Neubránila by si sa.“ Cynicky sa usmial. Táto jeho tvár sa mi vôbec nepáčila.
„Tak vieš čo ja odchádzam. Nebudem sa s tebou hašteriť na nezmyselnosti.“ Zišla som z lavice a vybrala som sa okolo neho, keď ma chytil za lakeť a vytočil tvárou k nemu. Pritiahol ma k lavici, ruky dal okolo mňa aby som nemohla uniknúť a nahol sa nado mňa, tak že som sa musela oprieť o lakte.
„Prestaň s tým.“ Prosiacim hlasom som dúfala, že prestane.
„Vidíš aká si bezmocná.“ Na dôkaz pravdy svojich slov sa na do mňa nahol ešte viac a teraz sme sa navzájom dotýkali telami.
„Takže o toto ti ide? Dostať ma do postele? To si sa nemusel namáhať tými sladkými rečičkami.“ Ľadový tón môjho hlasu ho zrazu prebral, odstúpil odo mňa až k jeho stoličke.
„Myslím, že dnes sme skončili.“ Bez toho, aby som sa za ním obzrela som sa vybrala k dverám, kde ma zastavil jeho bezmocný hlas. Otočila som sa a sledovala ho.
„Vidíš aký som grobian. Nie som ten sladký Raffael, za akého ma máš. V L.A. som bol sukničkár, slintal som za každou sukňou a väčšinu báb som sa snažil dosať do postele. Nechcem sa obraňovať tým, že zato môže Anabel, ale sčasti mi k tomu dopomohla ona. Hľadal som pocit lásky, pochopenia, bezpečia v náručí rôznych dievčat. Ale nebol to práve najlepší nápad. Keby si ma vtedy videla tak by si, si o mne myslela, že som posadnutý. Bol som. Keď som prišiel tu, tak som si povedal, že nebudem taký aký som bol. Keď som ťa prvýkrát uvidel v predajni s tým vrecom a to aká si bola svojská, proste ty si ten typ baby, ktoré z duše neznášajú takých namyslených machrov. Neviem čím to bolo, ale inokedy by som sa o také baby nezaujímal, ale tvoje slová a všetko to pohŕdanie ma dráždilo a tak som si uvedomil, že také dievčatá nemusia byť nudné. Na druhý deň ako som na teba vyletel a keď sa okolo mňa začala točiť Melanie, tak som zase začal rozmýšľať, že kebyže ju dostanem do postele a ani som sa nedostal k tej myšlienke, lebo si sa potkla a potom som ťa zachytil. V tvojich očiach je niečo čo ma núti zamýšľať sa nad mojím konaním.“ Rukou si prehrabol vlasy.
„A potom v predajni som to nevydržal a pobozkal som ťa, lebo som ťa chcel vyskúšať a nemôžem poprieť, že ma priťahuješ. To, že si mi vlepila zaucho,“ pošúchal si líce a usmial sa, „ma zobudilo a hlavne prekvapilo. Nahneval som sa na seba, že aký som hrubý. Ako vidíš obidvaja sme tvrdohlaví, aj ja aj ty. Nechcel som ustúpiť a tak som ťa celý mesiac ignoroval. Chcel som ťa tým prinútiť, aby si sa ospravedlnila a aj som dúfal, že ťa nahnevám. Ale ty si ma ignorovala. Bolo ti jedno čo robím. To, že sa okolo mňa krútila blondínka, tak tým som ťa chcel ešte viac vytočiť ale ty nič. A potom ako sme sa stretli a ty si sa mi ospravedlnila a mňa osvietilo, že ty si úplne iná. Mal som chuť sa vyfľaskať zato ako som o tebe rozmýšľal. Chcel som dostať ja teba ale dostala si ty mňa. Dúfam, že som ťa neranil, len som chcel aby si ma poznala z tej zlej stránky.“ Pozrel na mňa ospravedlňujúcim, úprimným pohľadom a čakal, že ho vyhreším. Pomaly som sa vrátila na lavicu, sadla som si ako som sedela pred tým.
„Nabudúce ak budeš na mne niečo skúšať, tak aj ja vyskúšam svoju nohu a ruku.“ Prísnym pohľadom som ho karhala a po chvíli sme sa spoločne zasmiali. Sadol na stoličku, pokračoval v kreslení, kde skončil a na ústach mal neveriacky úsmev.
„Ja ťa nikdy nepochopím. Ty si tak záhadná, máš svoj svet, svoje pravidlá, svoju hrdosť a toto na tebe obdivujem. Proste si zvláštna.“ Na chvíľku sa na mňa zahľadel.
„Čo už. Niekto musí byť.“ Pokrčila som plecami a pohľadom som sledovala svojho umelca pri práci.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
prcekkate22
5. 9.sept. 2010 17:12
Nádherné..už sa teším na pokračovanie..
Napíš svoj komentár