Sunwille
Milá Nataly,
Chcem sa ti ospravedlniť, že som sa tak dlho neozvala. Ako vždy som bola lenivá, aby som ti napísala pár riadkov o tom ako sa mi darí. Ako začať.
Neboj sa nemám sa zle. Hoci nie úplne najlepšie. Ale pomaly sa to snažím meniť. Začínam optimistickejšie myslieť, trávim veľa času v prírode a čerpám z nej energiu, pokoj a tak isto sa venujem aj fotografovaniu.
A tebe sa ako darí moja? Čo je nové u vás v New Yorku? U nás v Sunwille sa tiež nič nezmenilo. Vlastne je tu niečo alebo skôr niekto nový. Raffael Lawrence. Chodí so mnou do triedy, sedí v lavici predo mnou a mesiac sa spolu nerozprávame. Pýtaš sa že prečo? To sa pýtam aj ja. On ma pobozkal ešte pred mesiacom. Akurát v deň, keď mal môj zosnulý otec „výročie“. Celý deň som nebola vo svojej koži. Ešte aj na mňa vybehol, že sa nemám doňho starať. Neviem čo to do mňa vošlo, že som ho odmietla. Necítim sa na vzťah. Vôbec ho nepoznám a on nepozná mňa. Najprv by sme mali byť priatelia. No ale asi tými priateľmi nebudeme, keďže medzi nami ani slovko nepadne. Iba po sebe vrháme vražedné pohľady. A on sa k tomu zabáva s Mel. Myslím, že majú medzi sebou niečo viac ako iba obyčajné kamarátstvo. Mňa to nehnevá. Ja len nechápem, čo na tej babe vidí. Asi som mala byť milšia. Keď sme už pri chlapcoch tak ako to vyzerá s tebou a druhým pohlavím? Budem pomaly končiť moja. Sľubujem, že ti napíšem všetky podrobnosti ako som sa s ním stretla a ako to všetko prebiehalo.
Teším sa na tvoju odpoveď moja.
Maj sa krásne
S pozdravom Lizzie.
P.S. Puzzlíčku nosím na krku stále.
Kritickým pohľadom skontrolujem, či som náhodou neurobila nejaké gramatické chyby, potom úhľadne vypíšem adresu na obálku, vložím list do obálky a zalepím ho. Pozriem na hodinky, ktoré ukazujú 17:30. Hm. Môžem sa ísť prejsť do mesta a kúpiť poštové známky na list.
Vezmem list a zídem dolu do kuchyne.
„Mami. Zabehnem do mesta.“ Veselo oznámim mamke kam sa chystám a idem sa obuť.
„Elizabeth, počkaj. Kúp aj chlieb.“ Vrátim sa do kuchyne a vezmem peniaze, ktoré mi podáva mamka.
„Biely alebo čierny?“ pýtam sa aj keď poznám odpoveď.
„Biely krájaný.“ Ticho prikývnem hlavou.
„Dobre vezmem so sebou Linu. Steffi nechám tebe.“ Šibalský sa usmejem a pripnem netrpezlivú Linu na vodidlo.
„Čo už s tebou. Možno na ňu niekoho zbalím.“ So smiechom mi odpovie a ďalej sa zaoberá čítaním knihy.
„Ahoj.“ Pozdravím sa jej ešte skôr ako vyjdem z dverí.
Pomalým krokom sa s Linou vydáme po našej obľúbenej ceste, Každý deň po nej kráčam a ešte sa mi nezdalo, aby ma omrzela. Stále si užívam ten pohľad, ktorý mi poskytuje a ten pokoj, ktorý ma upokojuje.
Veselo sa rozbehneme smerom do mesta a po chvíľke spomalím a Lina sa prispôsobí môjmu vychádzkovému tempu. V hlave mám toľko myšlienok, že si neviem vybrať, ktorú mám riešiť skôr. Hm.. Začnem Raffaelom. Ten mi nedá spávať už pekne dlhú dobu. Mala by som sa mu ospravedlniť. Nemusela som byť až taká krutá. Vlastne nespravil nič také zlé. Reagoval tak isto ako by som reagovala aj ja. Proste smrť je to čo nás spája.
„Liz, ty si taká hlupaňa, že nato nemám slov.“ Moje vnútorné karhanie mi dáva poriadne kvapky. Občas by mohlo aj sklapnúť. Na tom popracujem neskôr.
Pokojne prejdem okolo Antonnyho predajne. Dnes má službu Raffael, ale asi už je doma.
„Elizabeth?!“ začujem nedočkavé volanie môjho mena a zvrtnem sa na členku. Neverím vlastným očiam, ktoré zbadám Raffaela ako kráča smerom ku mne. On ma pozdravil prvý.
„Ahoj. Máš sa?“ milo sa na mňa ozve a usmeje. Ešte hodnú chvíľu naňho hladím a snažím sa presvedčiť, že sa mi to iba nesníva. Lina mi v tom trošku dopomôže. Vyskočí mu na nohy, čím mu chce dať najavo, že ju potešilo to, že ho vidí a aby ju pohladil, so šľahajúcim chvostom sa postaví na všetky štyri a trpezlivo čaká kým ju pohladí. Ladne si k nej kľakne a s láskou ju poškrabe za ušami. Nemo sledujem obraz, ktorý mám pred očami a utvrdzujem sa v tom, že toto nie je iba výplod mojej fantázie. Potrasiem hlavou, nadýchnem sa a spustím to čo som mala už dosť dlhšiu dobu na srdci.
„Ahoj. Raffael chcem sa ti ospravedlniť za to ako som sa kruto k tebe zachovala.“ S pocitom viny sklopím pohľad a čakám na akúkoľvek jeho rekciu. V tejto chvíli by som zniesla aj to, keby sa na mňa vykričal. To si zaslúžim.
Trochu vyvedený z miery sa postaví a nežne ma chytí za ruku.
„Elizabeth to je v poriadku. Zachoval som sa ako hlupák. To ja by som sa ti mal ospravedlniť. Tak mi prosím prepáč to moje idiotské správanie.“ Neveriacky naňho pozriem a slová, ktoré som chcela vysloviť sa mi zasekli v hrdle.
„Elizabeth. Ja z teba nemôžem.“ S pobavením v hlase na mňa hľadí jeho šibalským pohľadom, ktorým sa snaží uistiť, že mi nešibe.
„Do čerta!“ zagánim naňho.
„Toto nie je normálne. Vždy, keď ti chcem niečo povedať, tak tu iba stojím a hľadím. Nie. Skôr vyvaľujem oči ako teľa na maľované vráta. Už si pripadám šibnutá.
„Vyzerám ako teľa?“ prstom ukáže na seba.
„Občas o tom rozmýšľam.“ Drzo sa uškrniem. Prekrúti očami a potom si len povzdychne.
„Elizabeth nerob si s tým starosti. Aj ja mávam ten problém.“
„Si, si istý? Nevyzeráš tak. Vyzeráš normálne, čo ja zase o sebe nemôžem povedať.“
„Som si stopercentne istý. Kam smeruješ?“ s úsmevom na perách na mňa hľadí, tak ako ja pred chvíľou naňho. S otvorenými ústami a vyvalenými očami.
„Tsss. Si rob žarty.“ Zatvárim sa urazene a jemne ho rukou drgnem do jeho ramena. Ani sa s ním nepohne. Čo už.
„Au! To bolelo!.“ Vykríkne a na tvári nahodí vážny výraz. Na pár sekúnd uverím tomu čo vravel, potom naňho urobím grimasu a obidvaja sa rozosmejeme na našich nepodarených vtipoch.
„Čo si sa to pýtal? Že kam idem?“
„Áno presne to a ešte či sa môžem pridať.“ Odverklikuje to ako naučenú básničku.
„Prepáč. Ale nemôžeš sa pridať. Rušil by si myšlienky.“ Vykročím smerom na odchod.
„Robíš si žarty, že?“ Zastaví pre do mnou a zatarasí mi únikovú cestu.
„Jasné, že si robím.“ Nahodím nechápavý výraz a pohoršene čaká kým mi zapne čo som povedala.
„Žarty. Robím si z teba žarty.“ Očerveniem ako rajčina a vydám sa do centra mesta.
„Ešte, že tak. Už som sa zľakol, že čo si robíš.“ Na perách mu tróni jeho víťazoslávny úsmev. Už je zase vo svojej koži. Teraz si ma bude ešte celú cestu doberať. Ťažko si povzdychnem.
„Okrem žartov si robím aj nervy. Tie mám z teba.“
„No toto. Nevedel som, že mám na teba až taký vplyv, aby si, si robila pre mňa nervy.“
„Si sa sekol. Nemáš na mňa žiadny vplyv.“ Drzo odseknem hoci to nie je pravda.
„Ale vážne? Nemám na teba žiaden vplyv? Stačí, že sa dotknem tvojej ruky a horíš ako fakľa.“
„To bude tým, že máš menšiu poruchu s očami aj s hmatom a to sa ti iba zdá.“ Ironicky mu odpovedám na jeho naťahovačku.
„Tak to aby som šiel k doktorovi, aby mi nato predpísal nejaké lieky.“
„Tebe lieky nepomôžu. To by bola zbytočná námaha.“ Urazene na mňa zagáni a teraz pre zmenu sa víťazoslávne uškrniem ja. Zastavím sa pred obchodom, priviažem Linu o stojan na bicykle.
„Počkáš tu na mňa alebo ideš so mnou?“ chvíľu rozmýšľa, pričom sa dvakrát poškrabe po hlave a nakoniec odpovie.
„Idem tam tiež.“ Nestihne to dopovedať a už je v obchode. Zavrtím hlavou a usmejem sa nad ním. Vojdem do obchodu a zamierim rovno k pečivu, vyberiem chlieb a ešte si zoberiem sladký čokoládový croisant. Obzriem sa po Raffaelovi, ktorý je pri sladkostiach a nevie sa rozhodnúť, ktorú si vezme. Vyberiem sa za ním, aby som mu poradila.
„Nevieš si vybrať? Veď si z L.A. Tam sú obrovské obchody s množstvom tovaru.“ Slovne ho podpichnem a sledujem ako zúfalo hľadí na tie sladkosti.
Jedným rýchlym pohybom vyberiem z regálu orieškovú čokoládu a podám mu ju do ruky.
„Ako si vedela? Tá je moja najobľúbenejšia.“ Pozoruje ma zvláštnym pohľadom, ktorý neodkážem analyzovať.
„Je najlepšia a všimla som si to v škole, že si ju stále pojedal.“ Zahanbene k nemu zdvihnem oči.
„Takže ty ma sleduješ?! To je mi novinka.“ Zdvihne pravé obočia a čaká čo mu odpoviem.
„Keby si sa tak nepretŕčal tak si to nevšimnem.“ Trpko vyhlásim.
„Ja že sa pretŕčam?“
„Nie to ja. Meriam dva metre. Som dvakrát širšia, mám hnedú kučeravú hrivu, diabolské zelené oči a na perách mi tróni ironický úsmev.“ Rýchlo sa zvrtnem, pohodím vlasmi, nechám ho tam stáť v šoku a idem zaplatiť. Už som sa tu zdržala dlho. Chuderka Lina. Raz na ňu zabudnem.
„Dobrý večer, pani Selina.“ Milo sa usmejem a podám peniaze pani Seline.
„Moja malá Elizabeth. Ako sa mi máš? Teba som tu už dlho nevidela.“ Veselo na mňa vychrlí pár otázok a dychtivo čaká na moju odpoveď.
„Ale pani Selina veď minulý týždeň som tu bola. A mám sa dobre a čo vy? Darí sa obchodíku?“ pani Selina si povzdychne a otrávene pohodí rukou.
„Čo ti budem rozprávať moja zlatá. Ako vždy je tu veľa práce. A môj manžel len trčí pred telkou hlavne vtedy, keď mám inventúru alebo nám privezú tovar.
„No to sú chlapi. Najprv sľubujú ako nám budú ochotne pomáhať a potom keď príde na činy tak zdrhnú. Najlepšie pred telku.“ Pani Selina ma obdarí úsmevom a kývne hlavou na znak toho, že so mnou súhlasí.
„Tak čo už, nezmeníme ich. Zostáva nám iba jedine a to..“
„Milovať ich.“ Dokončím za ňu vetu a obidve sa zasmejem.
„Tak sa majte pani Selina.“
„Ahoj zlatko a pozdrav maminu.“
„Odkážem jej.“ S úsmevom na perách vyjdem z obchodu a pohladím rozrušenú Linu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár