„Tu si už som si myslela, že si zablúdil.“ Veselo ho podpichnem.
„Tu sa stratiť? V tomto malinkom obchodíku? To je nemožné.“ Uškrnie sa. Zasa ma lepšiu odpoveď.
„Čo máš proti obchodíku pani Seliny? Náhodou má najlepšie pečivo v meste. Do čerta! Zabudla som kúpiť známky. Podrž mi prosím ťa Linu.“ Vtlačím mu vodidlo do ruky a stratím sa v obchode. Popýtam pár známok od pani Seliny, ktorá sa na mňa tajomne usmieva. Má okolo päťdesiatky alebo neviem presne koľko, ale nepovedali by ste to na ňu. Stále je vysmiata a jej modré oči sú plné lásky a pochopenia. Krátke hnedé vlasy upravené do podobného strihu ako má Victoria Beckham, dodávajú jej tvári sviežosť a mladistvý výraz hoci okolo očí jej šantia nezbedné vrásky prezrádzajúce, že má pár rokov. Naopak jej postava môže súperiť s mladšími. Hoci je menšieho vzrastu stále je štíhla.
Zaplatím jej a vrátim sa k Raffaelovi. Ten už netrpezlivo podupkáva nohou.
„Stretla si tam anjela?“ prekvapene zaklipkám očami.
„Čo prosím? Akého anjela?“ nechápavo sa ho pýtam.
„Ale nič.“ Podráždene prekrúti očami.
„Ako myslíš.“ Sadnem si na najbližšiu lavičku, z kapsy vytiahnem list, oblížem známku, ktorú prilepím na obálku a hodím ho do schránky. Ktorá je na dome, obchodíku pani Seliny. Vezmem Linino vodidlo späť do ruky a pozriem sa na Raffaela.
„Môžeme ísť?“
„Kam chceš ísť?“ arogantne na mňa vyštekne.
„Čo ti sadlo na nos? Povedala som niečo, čo nebodaj urazilo tvoje citlivé ego?“
„Áno povedala. Povedala si, že ti neostáva nič iné iba milovať mužov. A koho ty vlastne miluješ?“
„Prečo sa to pýtaš?“ zamračím sa a nechápem kam tým smeruje.
„Myslím, ktorého muža miluješ ty? Koho? Tvojho otca?“
„Raffael prestaň nepoznal si ho.“ Cítim ako ma začínajú štípať oči od sĺz, ktoré sa mi za chvíľu nahrnú do očí.
„Nie nepoznal som ho. Ale určite nebol taký úžasný za akého ho ty pokladáš. Mal veľa chýb tak ako každý.“
„Mlč! Jasné. Buď už ticho! Nestaraj sa do môjho otca!“ cítim ako sa mojím telom preháňa zúrivosť.
„Mel mi vravela aký je. Že ju chcel zviesť a dostať do postele a pritom mal ženu a dieťa, ktorej najlepšou priateľkou bola baba po ktorej vyštartoval tvoj otec. Vyštartoval po trinásť ročnej. Veď to bol pedofil!“ prevŕta ma pohľadom, ktorý mnou opovrhuje. Chcel ešte niečo povedať, ale už nedostal šancu pretože ústa mu zavrela moja ruka, ktorá mu dala druhú facku. Znova ma prebodol tými vražednými očami, v ktorých teraz blčala zúrivosť.
„Tebe už načisto preskočilo?!“ zvrieskne na mňa.
„Varovala som ťa. Môj otec nebol pedofil. On po nej nevyštartoval. Melanie ho nezaujímala. Mal milenku, s ktorou čakal dieťa a miloval ju. S mojou mamou sa rozvádzal a mama o tej milenke vedela a aj ja. Mel po ňom šla. Nedala si povedať. On ju nechcel. Nabudúce ak mieniš na mňa vyskočiť ohľadom otca, tak si najprv zisti pravdivé informácie. Ako vidím už aj tebe poplietla hlavu.“ Prehovorím ľadovým hlasom a sledujem ako si šúcha boľavé líce.
„Už si spokojný?“
„Prepáč to som netušil.“ Previnilo sa na mňa zahľadí.
„Ešte veľa toho nevieš.“ Bolestne si povzdychnem a pošúcham si oči plné sĺz.
„Chceš niečo vedieť o mojej sestre?“ milo sa usmeje, ale jeho oči prezrádzajú smútok a bolesť.
„Ak mi to povieš, tak áno.“ Povzbudzujúco sa naňho pozriem a sadnem si na lavičku, ktorá je medzi dvoma veľkými rozkvitnutými čerešňami. Pred nami je vydláždená ceste, po ktorej denne kráčajú obyvatelia Sunwillu. Po celej dĺžke cesty stoja elegantné čierne kovové lampy, pripomínajúce lampáše. Každý večer osvetľujú toto mesto a dodávajú mu romantickú atmosféru. Výklady hýria farbami a lákajú oči potenciálnych zákazníkov. Chápavým pohľadom sledujem ako si Raffael sadne vedľa mňa a Lina sa mu uloží k nohám. Smutne si povzdychne.
„Volala sa Anabel. Keď zomrela mala pätnásť. Boli sme dvojčatá, ale nikdy sme sa na seba nepodobali. Mala nádherné dlhé rovné blond vlasy farby čerstvej pšenice. Oči malá tmavé, také ako ty. Trošku svetlejšie.“ Pozorne sa mi prizrie a snaží sa zistiť farbu mojich očí. Nadýchne sa a pokračuje ďalej.
„Boli sme si blízky. Stále sme boli spolu. Vždy keď niečo vyviedla zvalil som to na seba. Neviem sa s tým zmieriť, že odišla. Zistili jej, že mala nádor na krčku maternice a že sa sním už narodila a pätnásť rokov sa vyvíjal. Bola chorľavejšia a tak to u nej prepuklo v mladom veku. Lekári jej dávali dva mesiace života. Keď mi to naši oznámili, tak som tomu nechcel veriť. Chcel som ju vidieť, ale nepustli ma k nej. Nedokázal som to vydržať doma, tak som si zbalil pár vecí a odišiel som k starkej do tohto mestečka.“ Neveriacky naňho vyvalím oči a mám pocit, že som pár slov prepočula.
„No áno mal som tu starkú. Aj k tomu sa dostanem.“ Zhlboka sa nadýchne oprie sa o lavičku a zahľadí sa do neznáma a potom pokračuje priškrteným hlasom.
„Bol som zbabelý. Zbalil som sa a utiekol som. Každý deň som jej písal listy. Bolo ich veľmi veľa. Ani som ich neprečítal Písal som jej v nich, aby mi odpustila, že som ju nechal a že nie som pri nej. Ona mi na odpisovala a vravela, že chápe a že sa na mňa nehnevá. Jedného dňa prišli naši k starkej a stačil jediný pohľad na mamu a vedel som čo sa stalo.“ Zlomil sa mu hlas a hlavu si zložil do dlaní. Chlácholivo som mu položila jednu ruku na plece a druhú som mu vložila do dlane.
„Nemusíš to vravieť ďalej. Ja ťa chápem.“ So znepokojeným pohľadom som ho sledovala.
„Musím. Musím to niekomu povedať a iba ty ma pochopíš a nebudeš ma odsudzovať.“ S prosiacimi očami čakal čo mu odpoviem. Na znak súhlasom som kývla hlavou.
„S plačom som vybehol z domu a utekal som do lesa. Neviem ako dlho som bežal ani kam. Proste som len utekal. Utekal som pred tým čo sa stalo. Utekal som pred samým sebou. Pred svojimi pocitmi viny. Bola mojou najlepšou priateľkou a zrazu bola preč. Zmizla. Odišla. Cítil som toľko hnevu v sebe, toľko odporu a nenávisti. Viem, že po hodinách behu som spadol od vyčerpania a zaspal som. Prebudil som sa až u starkej. Mama plakala a otec mi vynadal. Jedine starká prišla a objala ma. Chcel som kričať, plakať, robiť všetko možné len si nepripustiť, že moja sestra je mŕtva. Že nad ňou vyhrala choroba. Nad tou, ktorá sa nikdy nevzdávala.“ Roztrasenými rukami si prehrabol vlasy a stisol ruky do päste aj s moju rukou. Neviem čo ma k tomu viedlo. Proste som ho objala. Dovolila som mu aby si zložil svoju hlavu na moje plece.
„Ďakujem.“ Šepol.
„Nemáš začo.“ Odpovedala som ako vždy, keď mi niekto poďakujem. Pred mesiac som ho nenávidela a teraz tu sedím na lavičke v objatí a upokojujem ho. Ja, ktorú stále niekto ľutoval. Teraz súcitím s niekým koho osud ranil možno tvrdšie ako mňa. Ja som sa nedokázala postaviť a ísť, keď mi zomrel otec ale on mal toľko sily na to aby bojoval a žil. Popasoval sa s pocitmi viny a prijal to, že jeho sestra podľahla chorobe. Myslela som si, že nedokážem žiť bez otca, ale to som si iba chcela namýšľať. Vlastne to dokážem. Žijem tak už päť rokov a nič sa mi nestalo.
„Ďakujem že si ma vypočula.“ Vďačne mi odpovie a vymaní sa z môjho objatia. Trochu zahanbene naňho hľadím.
„Máš veľké srdce Elizabeth. Starká mi raz vravela, že stretnem niekoho, kto bude mať väčšie srdce ako Anabel. Niekoho kto bude silnejší ako ona a dokáže sa popasovať so všetkým čo mu život prinesie. Bude to človek, ktorému budem schopný povedať to čo sa stalo sestre.“ Prekvapene naňho upriem oči.
„Dodnes som to nikomu nepovedal. Ľudia vedia, že mi zomrela sestra, ale nikto nevie ako.“
„Ale prečo ja? Ako môžem byť silná?“
„A prečo nemôžeš? Veď si odpustila otcovi, že mal milenku a dieťa. Odpustila si mame, ktorá si našla nového priateľa. Odpustila si Mel, ktorá išla po tvojom otcovi. Tak mi nevrav, že nie si silná.“
„Neodpustila som sebe.“ Smutne si povzdychnem.
„To príde časom. Neboj sa.“ srdečne sa usmeje.
„Tak poď, pôjdeme už.“ Svižne sa postaví a počká kým sa postavím aj ja.
„Zajtra po teba prídem na aute?“
„Nie pôjdeme pešo.“ Tvrdohlavo mu to oznámim.
„Ako chceš čerstvý vzduch je prospešný.“
„Pre koho ako. Niekomu trošku škodí na mozog.“ Jemne ho podpichnem. Našťastie to vezme s nadhľadom.
„A niekomu rozviaže jazyk.“ Uškrnie sa a ja naňho nevychovane vyvalím jazyk.
„Ty!“ zúžia sa mu zreničky a pery sa mu roztiahnu do diabolského úsmevu. Rozbehne sa a začne ma naháňať.
„Nechytíš ma.“ Veselo naňho zakričím a snažím sa pred ním ujsť.
„Mám ťa.“ So smiechom ma dobehne a dvihne ma do vzduchu.
„Pusti ma.“ Bezmocne kopem nohami v prázdnom priestore.
„Až keď mi sľúbiš, že budeš poslúchať.“
„Dobre budem.“
„Čo budeš?“
„Poslúchať.“ Medovým hlasom mu dám odpoveď na jeho otázku.
„Máš šťastie, kebyže nebudeš poslúchať, tak ťa tu rovno na ulici prehnem cez koleno a dám ti pár výchovných úderov po tvojej dupe.“ Na perách mu už tróni ten jeho úsmev, oči má plné vďaky a nehy.
„Skúsil by si a na teba pošlem psa.“ Vystriem chrbát a vzdorovito dvihnem bradu.
„Ktorého? Linu? Tú stačí pohladiť a je krotká ako baránok.“ Pobavene sleduje ako sa zatvárim.
„Dobre vzdávam sa. Vyhral si. Ale to iba dnes.“ Porazene vzdychnem. Poobzerám sa okolo seba a zistím, že sme bežali od obchodíku pani Seliny po Antonnyho predajňu.
„Takže zajtra ráno.“ Oznámi mi.
„Áno ideme pešo.“ Teraz sa na mojich perách objaví víťazoslávny úsmev.
„Čo už nejako to už prežijem. Mučenícky pokrčí plecami.
„Tak sa maj Elizabeth.“
„Aj ty sa maj Raffael.“
„Dobrú noc.“ Jednohlasne si zaželáme dobrú noc. Pohladí Linu na rozlúčku a vyberiem sa smerom po cestičke domov. Chvíľu tam ešte stojí a potom sa poberie svojím smerom. Zamyslene kráčam k svojmu domu. Po tichu otvorím dvere, aby som nezobudila mamku. Vyzerá to tak, že už spí. Vyzujem sa, umyjem Line labky, chlieb a croisant odnesiem do kuchyne na linku. Vezmem si pohár vody a poberiem sa hore do izby.
„Elizabeth už si doma?“ otočím sa za hlasom a vrátim sa do obývačky.
„Áno už som. Chlieb je v kuchyni a prepáč, že som bola tak dlho zabudla som sa.“ Ospravedlňujúco jej odpoviem aj na jej nevyslovenú otázku.
„To nevadí Lizzie. Dobrú noc.“ Dá mi pusu na líce a vojde do spálne. Čo to je dnes s tými ľuďmi. S novými myšlienkami v hlave sa poberiem do kúpeľne. Rýchlo si rozčešem vlasy a umyjem zuby. Prejdem do izby, zatvorím za sebou dvere, otvorím si okno na vetranie a prezlečiem sa do pyžama. Pomaly si sadnem oproti zrkadlu a uprene sa zahľadím na dievča v ňom. Aj napriek tomu, že je tma vidím ako jej dnes žiari tvár. Je veselá, čo málokedy. Vlastne je konečne po piatich rokoch šťastná. Prehrabnem si vlasy a dievča v zrkadle zopakuje môj pohyb. Jej odraz osvetľuje mesiac a tak môžem povedať, že jej už aj tak dosť tmavé oči majú rozšírené zreničky a pripomínajú čierne uhlíky, ktoré v odraze mesiaca iskria. Pokojne sa nadýchnem. Dnes to bol zvláštny deň. Začal sa úplne obyčajne. Škola, doma a potom som napísala list Nataly a vybrala som sa von. A tam som stretla Raffaela, ktorý sa ku mne ozval prvý. Ospravedlnila som sa mu ani neviem ako. Zrazu som to mala na jazyku a povedala som to. Potom to celé zbehlo rýchlo. Obchod, facka, vyliatie si srdca, naháňačka a rozlúčka. Po celý ten čas čo som bola s ním som mala v bruchu tie moje povestné motýle. Niežeby sa mi nepáčil, to ani nebudem popierať, ale najskôr by som chcela byť iba jeho priateľka a potom možno po veľmi dlhej dobe aj niečo viac. Ale to všetko závisí aj na ňom. Môžem tu ja snívať, keď on má oči len pre Mel. S ňou si zajtra pohovorím. Joj ale nedokážem zabudnúť na jeho bozk. Hoci som ho odmietla môžem povedať, že sa vie skvele bozkávať. Pri spomienke na bozk sa mi zreničky ešte viac rozšíria a prstom sa jemne dotknem svojich pier. Dievča v zrkadle zopakuje môj pohyb s úchvatnou presnosťou. Aj ona bola prvý krát pobozkaná. Zahanbene sa usmejem a očerveniem hoci som v izbe sama. Pred kým sa hanbím? Pred ňou? Asi áno. Rukou pohladím líce dievčaťa v zrkadle. Je chladné a tvrdé. Také bývalo moje srdce. Chladné a tvrdé. Nebolo v ňom kúska citu. Nemala som pochopenie pre lásku, šťastie, radosť a smiech. Poznala som iba bolesť, smútok, bezmocnosť, hnev a nenávisť. Razom je všetko preč. Cítim sa ľahká ako pierko. Voľná ako vták. Ničím nespútaná. Moje hrdlo, ktoré bolo kedysi plné veľkej hrče bolesti, veľkej hrči nevypovedaných slov, je voľné. Dýcha. Konečne. Rukou sa presuniem na hrdlo dievčaťa v zrkadle a pohladím ho. Moje srdce je plné lásky, súcitu, pochopenie a radosti. Moja duša už nie je taká zatrpknutá ako bývala. Môžem dýchať. Zhlboka dýchať. Pomaly, dôkladne sledujúc a cítiac každý pohyb môjho tela, sa nadýchnem a sledujem odraz dievčaťa v zrkadle ako jej pomaly klesajú plecia a hruď. Potom ako sa nadýchla nového života a zlomila ťarchu, ktorá ju mučila a trýznila roky je voľná. Je voľná a schopná milovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
prcekkate22
5. 9.sept. 2010 13:48
Kedy bude pokračovanie ?!!
Napíš svoj komentár