Život je už proste raz taký..
Ako rebrík - krátky a posratý ...
Nie vždy to musí byť dokonalé ako to býva.
Niekedy sa musíme cítiť ako hlupáci, ktorí hľadajú svoj životný cieľ.
Vždy je čas, aby som ukázala ľudstvu že aj JA som tu.
Človek si niekedy musí uvedomiť, že tu nie je len on. Že na svete nie je sám. Že sú tu ľudia, ktorí si zaslúžia aspoň kúsok jeho pozornosti.
Tak prosím, otvoriť oči.
Nechcem mať egoistický svet plný pesimistických predstáv.
Všetci myslia len na seba.
S kým sa oni budú baviť, kedy niekoho zavoláme von, a na teba kašlú.
Poznám to.
Vždy je to "potešenie" keď s niekym chcem byť, a on mi volá s cudzieho mobilu, v pozadí hluk, a že čo chcem.
Čo zase chcem?!
Čo tu vlastne chcem?
Čo vlastne od svojho života očákavam?
Možno sa mením.
Na pesimistu.
Pesimizmus obkoluje všetky moje rozhodnutia, a už neviem čo mám robiť.
Všetko sa zmenilo.
Všetky moje predstavy sa rúcajú.
Možno je to tým počasím.
Pozerám von oknom a dúfam, že slnko rozpestrie lúče a usmeje sa na mňa.
Nech už mám dôvod sa usmievať.
Bolí, keď ťa nevidím.
Bolí, keď mi slnko nesvieti do očí.
Bolí ma srdce, keď si pomyslím, že teba bolí tiež.
Neverím, že si zabudol.
Neverím, že ťa nebolí to, čo sa stalo.
Že na nič nemyslíš.
Neverím, že si až taký krutý.
Mala by som sa vzchopiť.
Nemám dôvod takto smútiť (či depkárčiť).
Make a change.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
21. 10.októbra 2013 18:49
uz je lepsie?
Napíš svoj komentár