Som tu... Premýšľam o čom ten článok bude, lebo s mojou pamäťou som po ceste zabudla na všetko, čo som si pred tým premyslela...
...Asi by som mala najprv napísať o tom, aký je birdz super, čo sa mi na ňom páči a čo nie, nie?... ehm... trápny monológový
začiatok. Toto nie je ono!
Tak teda ďalej. Betka, mysli!
Už to mám!... Šibačka...
Na úvod by ste mali vedieť, že neznášam tento deň! Každý rok chodievame s rodinou na malý výlet. Minulý rok sme boli v Gyóri na kúpalisku, ešte pred tým sme boli v BA v zoo a tak.. Tento rok kvôli menšej finančnej krízy nemôžeme ísť nikam. Rodičia vymysleli, že si budeme opekať, na obed urobíme guláš a pod... Nejak extra ma to nezaujalo, ale čo už no. Musím sa tváriť šťastne. Robia čo môžu. Snažia sa o mňa a mojich súrodencov poriadne postarať a ja si to veľmi cením.
Pomaly sa presúvame na dvor. „Betka, dones kofoly!“ rodičia ma vkuse preháňajú do domu a naspäť, lebo nepriniesli hento a tamto... pri tom vedia, že ma koleno veľmi bolí.
„Vera, poď mi s tým pomôcť prosím ťa.“ Z ruky mi vybrala dve fľaše kofoly, ďalšie dve som brala ja. „Áááááá“ na moje šťastie som sa potkla o kameň. Už sa začínam podobať na moju spolužiačku, ktorá vkuse padá! Toľko úrazov koľko mala ona, to sa nedá. Pomedzi moje myšlienky vstúpil tichý zvonček. „Niééé!!“ skríkla som trošku znechutene, „Nechcem byť celá mokrá!“ a už som sa schovávala za najbližší krík.
„Prišiel dedko.“ Povedala mama a jemne sa pousmiala. „Naozaj, alebo je to zas nejaký trápny fór ako na 1. Apríla?!“ Na to mama odvetila: „Nie, myslím to vážne. Choď ho pozdraviť.“
Pusa na jedno-druhé líce... vrátila som sa naspäť do záhrady, opiekla som si špekačku a s chuťou som sa do nej zahryzla. V tom mi zazvonil mobil. Keďže sme boli vonku a mali sme pustenú hudbu na plné pecky, cítila som len vibrácie. Hahh... Bolo to príjemné, poviem vám... (smiech)...
Z vrecka som vytiahla mobil...Volá mi Lucia.. čo tá krava zase chce?!
-„Ahoj Luci, čo je?“-povedala som znudene a trochu nahnevane.
-„Ahooojj Betiii! Nejdeš dneska von?“-ona samozrejme plná energie...
-„Nie!“- ...nechcem zase počúvať tvoje urážky! Už mi stačilo!.. ale to som jej nepovedala (povzdych)
-„Prečo????“-nechápavo...
-„Lebo nie!“-povedala som rozhodnuto.
-„tak ok... čau“-
pííp, pííp, píííp...
Ehm... Ani sa mi neospravedlní a už chce, aby som s ňou išla von! No nech zabudne.. po zjedení dobre prepečenej, trošku spálenej špekačky som si sadla za notebook a pozerala som von oknom. Mala som skvelý výhľad na ulicu.
„Jééééééj, Marek!!!“ skríkla som na celú izbu... akurát nechápem, čo tu robí, veď býva na druhom konci mesta. Celá usmiata som vybehla von z domu a zavesila som sa mu na krk. On ma začal objímať a smial sa.
-„Betka, čakal som, kedy už konečne vyjdeš von z domu. Mimochodom, touto ulicou sa už prechádzam po štvrtýkrát!“-
-„Haha, vážne? Ja som bola doteraz v záhrade, tak som nevidela kto je na ulici. Neskutočne si ma potešil!!“- znovu som ho objala.
-„Ja som ťa potešil??“-smiech...
-„Áno!“-odpovedala som celkom vážne.
-„Betka, ešte je len polpiatej poď von!“- hovoril to s nádherným úsmevom.
-„Jasnéé.“- prekvapená a celá šťastná som s ním teda išla. Náš rozhovor pokračoval...
-„Čo si robil celý deň?“-
-„Chodil som oblievať, jedol som, trošku som aj pil..“-
-„Hehe, tak ty takto.“- usmiala som sa naňho. On mi môj úsmev opätoval. V tom zastal.
-„Čo ťa bolí noha?“- spýtala som sa. Marek sa len zasmial.
-„Nie Betka, nebolí ma nič. Mám sa skvele. Celý týždeň som čakal na túto chvíľu!“- ako to hovoril, jeho ruky mi pohladili tvár. Veľmi nežne a s láskou. Uprel na mňa jeho nádherné azurovomodré oči a pomaly sa približoval k mojim perám. Jeho plné mierne veľké pery už boli na mojich. V tom som bozk rýchlo ukončila.
-„Moja, čo sa deje?“-
Zosmutnela som. Môj pohľad klesol nižšie.
-„Išiel som na to nejak rýchlo? Naozaj mi je to ľúto ak som to prehnal, ale... Mala by si vedieť, že ťa milujem!“- bola som si istá, že to myslí celkom vážne.
-„Prepáč, ale už musím ísť.“- otočila som sa.
-„Odprevadím ťa..“-
-„Nie.“- už som bežala ako strela domov. V očiach sa mi zberali slzy a nechápala som svoje správanie... inokedy som takáto nebola! Nerozumiem tomu.
Vibruje mobil.. Marek.. nezdvíham.
O pol hodinu zas... ja stále nezdvíham... prečo?... neviem
O hodinu príde sms... „Betka, ja tomu nerozumiem, čo ti je? Nech je to akokoľvek, chcem ísť s tebou von a viem, že ty pôjdeš! Poznám ťa, Betka.. Cením si každú sekundu čo si so mnou. Prosím príď v utorok do Pomlé. Stretneme sa pri amfiteátri. Ahoj! “
Celú noc som premýšľala nad tým, prečo som sa tak zachovala. Nechápem sa. V utorok mu to musím nejak vysvetliť, ale čo mu poviem? Možno to nebude riešiť. Viem toľko, že MILUJEM aj ja jeho!
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
avoktizapka
25. 4.apríla 2011 18:53
Tak choď s ním, a nečakaj, keď ho miluješ
Napíš svoj komentár