Veľkou nádhernou miestnosťou sa rozliehajú kroky, ktoré prezrádzajú prichádzajúcu osobu po drevených schodoch. Keď stupila na posledný schod nachvíľu zaváhala, a porozhliadla sa okolo seba. Uprostred miestnosti sa skvel nádherné, ručne vyrezávané kreslo, ale viac by mu sedelo pomenovanie trón. Čiernota ebenového dreva mu na čare neuberala. Bol v centre rôznych znakov, nakreslených na zemi bielou kriedou, koncentrované v obrovskom kruhu, ktorý lemovali sviečky. V kresle sa črtala jasná postava bledej ženy s dlhými vlasmi. Postava sa rozhodla pokračovať a vystúpiť v tieňa v ktorom sa nachádzala, o áno, bola som to ja. Moc sa mi do toho nechcelo. Klamem nedočkavosťou som nevedela spať, málokedy môžem skúmať tak zaujímavé exempláre. Čierny plast sa ťahal za mnou a kapucňa mi siahala do pol tvare. Dostala som sa k oknu a odhrnula ťažké závesy. Do miestnosti vstúpilo mesačné svetlo, tak jasne a tak krásne. Zhlboka som sa nadýchla a postavila som sa medzi okno a kreslo.
Mala som na ňu dokonalý výhľad. Takže mi neunikli zmeny na jej tvári keď som povedala : ,,Zdravím.,, A vystrúhala miernu poklonu. Na tvári jej naskočila pulzujúca žila, a prisahala by som že z minutý na minutú sčervenala ako paradajka v auguste.
Zlozila som si kapucňu a povolila sponu čo mi držala plast. Keď plast spadol na zem odhalil moju postavu v úzkych strieborne lesklých a hladkých šatách, ako sklo. Žena v kresle sa pohmýrila a vstala, ale keď chcela spraviť krok, hodilo ju to do kresla. Rozčúlené na mňa kričala, nech ju pustím a že čo si to dovoľujem. Nadávky a vyhrážky vystriedali, rôzne zaklínadla........
Keď vyčerpané spadla opäť do kresla, zapálili sa všetky sviečky, a intenzita svetla sa upravila na príjemnú mieru.
,,Ak dovolíš, prejdem od vykania k tykaniu. Vykanie si treba zaslúžiť. Prosím poobzeraj sa po zemi.,,
Myšlienkou som privolala jednoduchú stoličku a sadla som si. Jej zmetený pohľad blúdil po zem, nespoznávala ten celok.
Objavil sa vedľa mojej stoličky stolík s čašou červeného vina a kryštálovým pohárom. Naliala som si a s chuťou sa napila.
,, Prepáč že som sa nespýtala čí si dáš, ale aj keby si mala záujem nie je to možné. Si tu a predsa nie. No áno posunutia v čase bývajú zákerné. Ale mojim skúmaním nemá byt tento aspekt, stredom môjho záujmu si ty. ,,
Opäť začala kričať a snažila sa dostať sa von, kopala, skákal po kresle, a keď sa snažila kreslo poškodiť tvar jej poznačil neuveriteľné bolestivý kŕč. Ja som len ticho pila víno a čakala, kým mi opäť bude venovať pozornosť.
Keď konečne zhlboka oddychovala v kresle polozila som pohár.
,, Prečo podľa teba musia byt ľudia dokonali a prečo más pocit že to čo robíš je nedostačujúce a že to robíš zle?.,, polozila som pohár a postavila sa na okraj kruhu k sviečka. Moje šaty odrážali dokonalý obraz, ktorý som ja nevidela. Ale odlesk oči ženy by ma mohol i vystrašiť. Znepokojivo kmitali po mojich šatách. Naťahovala ruku, mávala s ňou, kričala a otvárala ústa. Jeden prameň jej čiernych vlasov zbledol do šedosti mojich šatov. Ustúpila som o krok a jednoduchým pohybom ruky zhasli sviečky a zmizla i stolička so stolíkom a i víno. Plast ma objal a mne stačilo len zacvaknúť sponu.
Zašepkala som len hlasom ktorý som považovala za prosebný. ,, Pouvažuj vrátim sa.,,
Ale žena v kresle videla len svietiace biele oči s veľkými čiernymi zreničkami a hromový hlas.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  5. 4. 2015 00:08
o co autorovi slo?
Napíš svoj komentár