Našťastie to máme "za rohom" takže sme nemuseli nikam cestovať. Dedkovia nanosili veci a auto na kopec a my sme tam skočili v piatok večer na "prehliadku". Otec sa samozrejme zakecal, takže sme prišli domov až po desiatej. Zbaliť veci na sobotu, sprcha a spať sme išli niečo okolo jednej v noci .
Sobota. Budíček o šiestej. Kavej a môžme ísť na kopec. Prišli sme okolo pol ôsmej. Oravec sa už rozkladal, zbytok depa sa prebúdzal. Otec skontroloval olej, benzín a tlak v kolesách, ja som umyla okná a čakali sme na štart. Komisári chodili po depe a oznamovali začiatok prvej tréningovky.
,,Chlapi o deviatej začiname, takže poprosím na pol sa zoradiť aby sme zišli na štart."
Naštartovali sme auto, aby sa trochu nahrial motor a Mário mohol ísť. Ten zhon ktorý nastal o pol deviatej.... Šialené
Začal sa tréning, mama samozrejme bola doma nalepená na PC a sledovala časy, zrazu mi príde SMS:
,,No halóóó, to čo robí Mário?? čas 4:00 ??? "
Pozreli sme na seba s ocom. Ako to? veď to by ho museli minimálne traja pretekári, ktorí išli za ním, obehnúť. Nakoniec sa zistilo, že sa im na štarte pokazila časomiera. No, poteší teda. Juraj sa chytal za hlavu:
,,To sa mi snáď sníva.. To sme naozaj v 21. storočí? Nech žije KSČ !!! "
Otec nenechal na seba dlho čakať s odpoveďou:
,,Ďuri, nie moc nahlas, ešte ťa tu niekto zbije."
Druhý tréning bol o jedenástej. Doliali sme benzín a pretekári sa pomaly spustili na štart. Problém s časom z prvého tréningu sa vyriešil, opravili nám čas za správny. Tréning zbehol rýchlo, aj napriek tomu, že sa jednému pretekárovi rozpadol na trati diferenciál. Nasledovala dvojhodinová pauza do ostrých jázd. Po depe sa to hemžilo divákmi, my sme sa stiahli čo najviac do tieňa a sledovali sme okolie. Sem-tam sa niekto zastavil na kus reči, takže sme mali taký menší debatný krúžok.
O pol druhej zjazd na štart. Konečne sme mali v depe ticho . S ocom sme sa išli najesť. Kým sme sa vrátili, predjazdci už boli hore. Mário sa vrátil, doliali sme benzín a čakali sme na posledný zjazd. O pol sa pozbieral, sadol do auta, otočil kľúčikom a počuli sme len cvakanie..... štartér v keli... poteší.... Otec sa nasral, trepol po ňom prvým kľúčom, ktorý mu prišiel pod ruky a motor naskočil. Takže sme pekne mohli sadnúť do auta aj my a ísť dole ako doprovod na štart. Auto tam naštastie naštartovalo bez pomoci. Po skončení jazdy sa doprovodné autá zoradili a vyšli sme do depa. Samozrejme po poslednej jazde UPčko. Čakali sme hodinu (!!!!!!!) kým parkovisko otvorili a mohli sme ísť po auto. Otec sa hneď pustil do vyberania štartéra, dedkov sme poslali domov po cievku. Vrátili sa s cievkou aj s náhradným štartérom. Otec skúsil najprv cievku, štartér však nereagoval, tak sme do auta vložili náhradný. Ten našťastie fungoval, takže s ocom sme mohli ísť domov.
Nedeľa. Budíček znova o šiestej. V meste krásne svietilo slnko, na kopci hmla ako mlieko. Pripravili sme auto a čakali na zjazd. Pred stanom sa nám zhŕkol menší debatný spolok. Roman sa smial z jedného tímu.
,,Viete ako vyzerá nevyspaté dievča? Pozrite sa na tú, ktorá pôjde hneď okolo. Pijatika do štvrtej rána a budíček o siedmej. A to ešte stihli v noci pohotovosť, lebo jeden si rozbil hlavu. Aha, tam je, má čelenku na hlave.. vraj má štyri stehy."
...no kto nevie piť, nech nepije
Deň zbehol v podobnom znení ako sobota. Po skončení preteku samozrejme UP. Keďže nám bolo jasné, že to bude nadlho, zbalili sme veci do auta, naložili sme vozík a starkých sme poslali na otočku domov. Kým sa vrátili, na kilečko sme nahodili prenosné kolesá, takže sme len naložili kolesá do Octavie, zapojili sme vozík a mohlo sa ísť domov.
Ďalší pretek za nami...
....nasledujúci pretek Dobšiná heart v júli
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár