Prvý pretek sa konal v termíne 02.-03.06. v českom Šternberku. Tohto sa Mário nezúčastnil (nepýtajte sa prečo, myslím, že to nevie ani on sám ), ale naplno sa pripravoval na domáci kopec – na Jahodnú. Kúpil sa „nový“ karavan, takže otec bol nesmierne nadšený z toho, že na aute musí spraviť kompletnú prehliadku.
Starkých sme poslali na kopec už vo štvrtok, keďže sme si boli vedomí toho, ako málo miesta je vyhradeného pre depo a brali sme do úvahy celkový počet prihlásených jazdcov, ktorý tento rok trhol rekord – neskutočných 130 jazdcov.
V piatok poobede sme sa s drahým rozhodli skočiť hore a preskúmať kto každý prišiel, kde sa rozložili naši a tak...
Technické preberanie bolo ešte v plnom prúde takže niektoré posádky sme v depe nevideli. Potešilo ma celkom keď som zahliadla svojho bývalého spolužiaka, pár čechov, poliakov a samozrejme aj niektoré pretekárske strojovne .
Keďže bolo megahnusne teplo, počkala som tak akurát na naších, povedali sme si svoje a spakovali sme sa domov.
Ani nie hodinu po príchode som počula otváranie brány, tak som si myslela, že rodičia sa vrátili z kopca. Zrazu vbehla mama dovnútra a jedným dychom na mňa vybafla:
„Prišla som s jedným poliakom, treba mu obuť pneumatiky. Kľúče od pivnice si zobrala? Nie? Tak potom fajn, idem dole potom poď zavrieť bránu.“
Ostala som síce 5 minúť stáť, kým mi do hlavičky prešla celá správa, ale to mi nezabránilo v tom, aby som sa pokojne najedla . Zišla som dole a zistila som že po poľsky nerozumiem 98% reči . Bol to trochen menší šok, keď chlapec prišiel ku mne a celý natešený začal kecať o tom aký je rád, že je rád a ja som len nechápavo pozerala . No nič, oni odišli (samozrejme som kamarátovi musela sľúbiť, že sa na ďalší deň ukážem aj pri nich a ja som išla spokojne spať.
Sobota ráno. Aj napriek tomu, že naši prišli okolo polnoci, boli o šiestej obaja pri zmysloch. Dali sme sa dokopy, najedli sme sa, dali kavej a mohlo sa ísť na prvý deň preteku. Mamina nás iba hodila na kopec a išla rovno domov (popravde, sa jej ani nečudujem, ale to sú veci o ktorých sa pred ostatnými nekecá ).
Auto sa pripravilo, o 8.15 bol zjazd na štart a začali sa prvé tréningy.
Všetko bolo aj napriek tomu hnusnému teplu fajn, kým sa nezačal druhý tréning. Jeden poliak si rozmlátil svoje Evo, druhý mal nejakú technickú poruchu, tretie auto sa postaralo o olej na trati a tak sa prvá ostrá jazda namiesto 14.00 začínala 15.30.
Zviezli sme sa na štart, keďže otec bol hladný tak som mu išla kúpiť obed, reku do 18.00 má byť uzávierka, kľudne sa najeme a akurát prídeme naspäť.
Organizátori to trošku nezvládli, prišli sme 18.30 a traťovák nás potešil ohľadom uzávierky:
„Dali mi vedieť cez vysielačku, že ešte minimálne trištvrťhodinu to bude“
Ešte dobre, že som sedela. No nič odstavili sme auto a chceli sme sa ísť pozrieť aspoň na štart. Neprešli sme však ani 200 metrov a jeden pán nás oslovil:
„Ak idete na pretek, tak sa môžete vrátiť, policajti im to tam teraz stopli.“
Tak fajn, aspoň niekedy vedia zelení zakročiť v správnej chvíli. Sadli sme do auta, odparkovali sme na začiatku depa a išli sme ku karavanu. Samozrejme otec tam nebol tak som iba zložila obed a išli sme sa pozrieť na autá v UP-čku. Kým sme sa vrátili už sedel spokojne pri karavane ako keby sa nič nedialo.
„Marek ma pozval na pivo.“
No nič, nakázala som mu zjesť obed, nech nepije „nalačno“ a kým som čakala na mamu rozprávali sme sa s bývalým kolegom.
Mamina prišla, my sme sa už klasicky spakovali. Veľmi som nemala chuť stretnúť Mareka a počúvať jeho trápne rečičky.
Naši prišli niečo okolo 23.00. Dohodli sme sa, že ja nejdem ráno s nimi a zaľahli sme....
V nedeľu som sa zobudila samozrejme nato, že mi je teplo. No čo už, keď som sa prebrala nebudem vylihovať v posteli, aj tak sa mi treba učiť na skúšku.
Myslím, že si všetci vieme predstaviť ako to učenie vyzeralo . Ale nevadí.
Otec medzitým dal vedieť, že na kopci zasadla rada a rozhodlo sa, že bude iba jeden tréning a jedna ostrá tým pádom začne doobedu a druhá bude okolo 15.30. Fajn teda, ja som chcela vidieť aspoň jednu takže mne to vyhovovalo.
O jednej sme zmizli z domu. Keďže parkovisko na Alpinke bolo plné tak sme museli zaparkovať trochu ďalej. Však nevadí, prechádzka neuškodí.
Prišli sme na štart, akurát sa končila prvá ostrá (ostávalo cca 10 áut).
Počkali sme kým sa skončí a prešli sme sa aspoň po prvú zákrutu. Samozrejme, hneď som zbadala kamošove auto, tak som sa mu ozvala, nech sa ráči prísť ukázať .
Ostrá zbehla celkom rýchlo, aj keď organizátor asi dvakrát prebehol po trati, lebo nastali menšie nezrovnalosti áut s okolím .
Po skončení sa ľudia húfne zoraďovali na výjazd do depa, mne sa však nechcelo. Aj tak je po posledných jazdách chaos, lebo každý sa balí, a hlavne tí čo sú zďaleka sa ponáhľajú. Takže sme sa stratili do mesta a potom domov.
Podľa informácií od mamy sa naši pohli z kopca okolo 20.30 (doteraz nechápem čo tam dovtedy robili .
Víkend bol fajn, aj keď to organizátori trošku nezvládli, áut bolo na nich veľa. Ale spoznala som poliakov, videla som 200 RS (aj keď iba repliku), videla som mnoho známych tvárí a celkom sa mi podarilo vypnúť.
Tešíme sa na Dobšinú tretí júlový víkend.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
... mis em sa s kedným v sobotu bavili ked nam ukazoval svojho patrola GR y61 na predaj
... no 130 aut na závode to je už pekná mela ... však aj taký offroad tisovec museli obmedziť počet posádok lebo minulý rok sa im trať upchávala amatérmi bez výbavy