Termín preteku sa neuveriteľne rýchlo blížil, a vo mne sa zvyšovala nervozita. Ani nie tak z preteku samotného, ale z funkcie, ktorú mi pridelili. Dostala som na starosť remote servis v Rožňave. Trochu mi zmierňoval nervozitu fakt, že sa po troch mesiacoch zase uvidím so svojím "cudzincom" .
Od začiatku týždňa ma obvolávali pomocníci z Rožňavy, či sa na nich nezabudlo, či majú niečo doniesť, zabezpečiť, atď.
V piatok, ako už tradične, sa konal slávnostný štart. Dostala som povel, aby som bola aj tam, aj keď po preteku som skonštatovala, že som tam bola úplne zbytočne. Večer sme mali na riaditeľstve rozpravu vedúcich, ktorá nie a nie skončiť. Domov som prišla okolo desiatej večer, zvládla som tak akurát sprchu a rozvaliť sa na posteľ.
V sobotu ráno som išla pozdraviť ľudí do servisu a smer Rožňava. Z Košíc sme išli 5ti, tam na nás čakali ďalší traja pomocníci.
Už pri prvom pohľade na miesto servisu som vedela, že to miesto nám stačiť nebude. No nič, prešli sme si okolie a zhodli sme sa na tom, že asi sa naučíme čarovať.
Cca polhodinku po našom príchode prišli aj hasiči, doniesli nám aj materiál potrebný pre časovky a tak sme sa dali do práce. Raz-dva sme si porozkladali veci a čakali sme kým sa ten chaos začne.
Medzitým mi zazvonil mobil. Pravdupovediac, od rána som nemala ani čas myslieť nato, že sa mám s niekým aj stretnúť. Horko-ťažko som svojho "cudzinca" ponavigovala na miesto kde sme a pomaličky sme mohli uzatvárať aj cestu na postavenie časovky.
Podelila som úlohy pre všetkých, každý sa vybral na svoje stanovisko a netrpezlivo sme očakávali približujúci sa chaos. Samozrejme, moje predtuchy sa do bodky naplnili. Miesto bolo malé, áut bolo priveľa. Ako čerešnička na torte bola Gaba, ktorá prišla a začala po mne ziapať, že som si to chujovo zorganizovala. V živote som takto nekričala po nikom ako po nej. Teraz, keď nato pozerám spätne, tak sa na tom len smejem. No vtedy som mala nervy aj za 10tich. Nikto okrem Gaby na mňa síce neziapal, každý sa chytal za hlavu ako sa toto miesto mohlo pre servis schváliť, ale aj tak som mala náladu pod bodom mrazu.
Asi po hodine neorganizovaného chaosu sa mi začal servis vyprázdňovať. Ostalo len minimum áut, ktoré ostávali na tankovačku. Vydýchla som si. A v podstate asi všetci si so mnou rovnako vydýchli.
Čakanie na tankovačku a samotná tankovačka prebehla už v kľudnejšej atmosfére. Konečne sme mali čas sadnúť si, porozprávať sa a tak
Kým sme skončili v servise bolo niečo po 19tej. Odišlo posledné auto, mohli sme pozbierať odpadky, poupratovať, poukladať materiál na jednu kôpku a čakať na auto, ktoré si poň príde. Tak nesmierne som sa tešila, že ten celý chaos skončil, ale na druhej strane sa mi z tej Rožňavy nechcelo ani odísť.
Domov som prišla okolo 11tej, ani neviem ako som odpadla do postele.
V nedeľu ráno som po zazvonení budíka nenávidela celý svet. Oproti sobotnému chaosu, som v nedeľu mala „light“ deň v servise pri cassosporte. Zbehlo to celkom rýchlo, všetci sme boli radi, keď sme videli baliace sa posádky. Je to síce hnusné, ale je to najkrajší pohľad po víkende plnom nervov.
A tak si viem len povedať, že sme to zvládli. Aj keď to nešlo hladko, ale prežili sme to, nikto sa nesťažoval, nikto nás nechcel zabiť ani nič podobného.
A celkom sa teším že ďalšie preteky nás čakajú až na jar.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár