Po (pre nás dlhom) zimnom spánku sa nám pomaly ale isto blížil začiatok novej sezóny. Prvým tohtoročným našim pretekom mal byť Rallye Eger. Tešili sme sa ako malé deti.
Od januára sme si strihali meter, potrebovali sme jednoducho vypadnúť konečne z reality. Ani sme sa nenazdali a bol tu dlho očakávaný týždeň odchodu na preteky. Samozrejme nemohlo ísť všetko od začiatku podľa nášho plánu, ale tak patrí to k tomu
Vedenie odchádzalo z Košíc v stredu ráno, my sme mali naplánovaný odchod v piatok poobede. Avšak v stredu večer prišiel telefonát "Je potrebné aby ste boli v servise v piatok. Ale ráno na 5tu" ...Ostali sme kúsok mimo, nakoniec sme sa dohodli so servisom že prídeme doobedu (keďže vieme, že od rána tam aj tak nie je taký chaos).
Piatok 7.30, odchod z Košíc. Počasie nám prialo, Oskar na nás svietil celú cestu tam. Pre mňa to boli dlhé 2 hodiny cesty. Trochu som sa obávala ako to tam bude celé prebiehať, keďže zatiaľ som sa zúčastňovala len na "domácich" akciách.
Prišli sme na hotel, ubytovať sme sa nevedeli, tak sme si vzali visačky a nálepku na auto a smer servis. Už nás tam čakal jeden z našich, vysvetlil čo a ako a zdúchol. Ako sme predpokladali, v servise bolo mŕtvo, tak sme sa striedavo prechádzali a sedeli pri aute.
Okolo tretej nám zasvietilo svetielko nádeje v momente, keď sme zbadali auto zvyšku našej organizátorskej partie. Tak ako kolega ráno, aj my sme im vysvetlili ako je v servise, kde sú naše slovenské posádky a zmizli sme na hotel.
Pri recepcii bol chaos, keďže prebiehalo administratívne, tak sme išli rovno na izbu. Vybalili sme sa, pokochali výhľadom a okolo 5tej sme vyrazili do mesta, keďže sme sa chceli pred slávnostným štartom aspoň najesť.
Štart začínal 18.30, na námestí bolo neuveriteľne veľa ľudí. Po takej hodinke sme zbadali našich, pridali sme sa k nim a išli sme na recepciu organizovanú primátorom pre všetkých usporiadateľov. Bol to pre mňa nový zážitok, keďže som na niečom takom v živote nebola. Vychádzali sme odtiaľ tesne pred ukončením slávnostnej ceremónie, ale mne bola zima tak sme zamierili na hotel.
Dá sa povedať, že som zaspala v okamihu keď som sa dotkla postele.
Sobota ráno
Budík na siedmu, rýchlostka nám začínala okolo 11tej tak sme sa naraňajkovali a vyrazili sme od hotela. Kúsok sme si to nevypočítali, cestu už uzavreli a iniciatívny člen maďarskej strany organizátorov nás nechcel pustiť hore na rýchlostku. Horko-ťažko som mu vysvetlila, že tam ideme ako tlmočníci a musíme tam byť celý deň, tak nakoniec povolil:
"No choďte.. cesta je uzavretá, tak rýchlo choďte"
Kubovi nebolo potrebné povedať viac. Miestami som mala pocit, že vyletíme medzi divákov, ale šťastne sme dorazili na štart rýchlostky.
Niečo pred 11tou začali prichádzať predjazdci, a pekne pomaličky sa rozbiehal celý ošiaľ. Počas prvého prejazdu sa problém na trati nevyskytol, takže sme boli všetci radi. Avšak druhý prejazd sa trochu skomplikoval...No trochu viac.. Pustili sme prvých cca 20 áut na trať a zrazu nám dali cez vysielačku vedieť, že slovenská posádka to nezvládla a vyletela do lesa.....do 10 minút správa, že začal horieť les... Pravdu poviem, všetko nám jedno nebolo...
Vedúci rýchlostky "odletel" k požiaru, mňa medzitým vzala zo sebou sanitka keďže spolujazdcovi z havarovanej posádky nebolo najlepšie.
Posádka vyletela tak na 6-7dmom kilometri od nás, požiar sme videli zhruba pri 5tom. Prišli sme tam, veľkí machri spomedzi divákov tam vybehli na nás rovno s otázkou či vieme anglicky, aby sme sa dohovorili. Nechcela som byť sprostá, tak som si radšej kusla do jazyka a išla rovno k posádke. Vzali sme ho do sanitky, vyšetrili ho (našťastie mu nič nebolo) a otočka naspäť na rýchlostku. Cestou sme sa ešte zastavili pri skupinke, ktorá sa snažila uhasiť požiar, ošetrili jedného z traťovákov, keďže sa nadýchal dymu a prišlo mu zle.
Vrátili sme sa hore, prídem ku Kubovi a on hneď na mňa:
"Som Ti písal smsku"
"Fakt? Nepočula som mobil..."
Vybrala som mobil, otvorím správu... "Ak ma tu necháš, tak ťa zastrelím"
no nezasmej sa...
Vzhľadom na fakt, že zdržanie bolo dlhšie ako 20minút, z tejto rýchlostky sme mali voľný prejazd. Aj napriek tomu, že po prejazde posledných "voľných" nám začali prichádzať historici, sklz sme mali asi hodinový.
Tretí prejazd bol celkom "rýchly" avšak museli sme počkať na úplný koniec keďže sme boli "zaseknutí" medzi dvomi rýchlostkami.
Okolo 8smej sme sa konečne mohli odvliecť na hotel, avšak museli sme ísť obchádzkou. Cesta, na ktorú nás zaviedla navigácia bola jedna megabrutalrozbitá cesta, ktorá nemala konca kraja. Cesta do hotela nám trvala zhruba hodinku. Keby sme neboli tak unavení, ako sme boli, určite by nás porazilo.
Prišli sme na hotel, vzali sme si z riaditeľstva vytúžený obed (studená nechutná pizza, ktorú sme jedli ako ľudia, ktorí mesiac nevideli jedlo) a išli sme sa zložiť na izbu.
Nedeľa
Budíček ráno o šiestej, mega ťažký štart do rána a smer servis. Po hodinke ničnerobenia sme si povedali, že sa ideme naraňajkovať, pobaliť a odhlásiť sa z hotela. Prišli sme na raňajky a už nám vedenie volá:
"Kde ste? V servise prišlo zle slovenskému spolujazdcovi zo SRP, je treba tlmočiť"..
Našťastie tam zabehla naša kolegynka, takže problém sa vyriešil. Len sme na seba pozreli pohľadom "náhoda je sviňa", dojedli sme a išli sme si nanosiť veci do auta a odhlásiť sa z ubytovania. Zbehli sme ešte na riaditeľstvo, vzali sme zálohy na vrátenie pre posádky a smer servis.
Keďže posádky mali dve rýchlostky hneď za sebou, veľa práce sme tam nemali. Je síce pravda, že zdržanie bolo opäť, keďže maďarská Rally2 sa "rozbíjala" na prvej, ale nebolo to nič katastrofálne. Striedavo sme sa prechádzali po servise, prešli sme si vjazd do servisu a sadli sme do auta. Čas nám zbehol tak neuveriteľne rýchlo, že ani sme sa nenazdali a bolo 6 hodín a ostali nám ešte dve nevyplatené zálohy. Tak sme zavolali na riaditeľstvo, odniesli sme im zvyšok a smer domov.
Cesta domov sa nám zdala oveľa kratšia ako cesta tam, avšak aj napriek tomu sme si museli dávať prestávky pretože sme boli na smrť unavení.
Tento pretek môžem opísať ako víkend plný zážitkov a prvenstiev. Videla som ako prebieha rýchlostka, videla som ako si to organizujú maďari.... a tak
Čau Eger, o rok možno opäť!!
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár