„Aké hodnotenie si mi dala?“ Opýtala sa Žaneta, len čo Svetlana vošla do izby. „Nehodnotila som sama.“ Usmiala sa Svetlana a ľahla si na posteľ. „Musím si trochu oddýchnuť, je veľmi teplo.“ Vzdychla a privrela oči. „Svetlanka, je ti zle?! Nechceš sa napiť?“ Znepokojila sa Ivona a prisadla si k nej. „Nič mi nieje a prestaň sa plašiť!“ Povedala Svetlana potichu a chytila ju za ruku. „A ako ma hodnotil Filip?“ Ďalej dobiedzala Žaneta. Svetlana otvorila oči a pokojne na ňu pozrela. „Popoludní sa všetci dozviete, ako ste dopadli.“ Povedala a opäť oči zatvorila. Žaneta ešte chcela niečo povedať, ale Ivona ju zastavila: „Už buď ticho! Nechaj Svetlanku, nech si aspoň chvíľu oddýchne!“ „Svetlanka musí odpočívať... pche!“ Odfrkla Žaneta pohŕdavo a vypochodovala z izby.
Práve doobedovali, keď sa pri ich stole zjavil Filip. „Vedúci nás čaká v kancelárii.“ Povedal, pozrúc na Svetlanu. Prekvapene na neho pozrela, potom sa usmiala a vstala. „Môžeme ísť!“ Povedala veselo a vykročila po jeho boku. Žaneta sa za nimi dívala s nenávisťou v očiach. „Suka!“ Zasyčala z pomedzi stisnuté pery, vstala od stola a vybehla z jedálne. Ivona pokrútila hlavou a pobrala sa za Robom.
„Čo, tomu Filipovi preskočilo?“ Spýtala sa potichu, len čo ju Robo objal. „Musia spolu ihneď zavolať jeho rodičom, vieš. To preto išiel po ňu.“ Odvetil a pobozkal ju na líce. „Nevidel si ten Žanetin pohľad.“ Vzdychla si a oprela si hlavu o jeho plece. „Miláčik, veď v sobotu ráno odchádzame a tá hlupaňa už nezmôže nič. Žiarli, ale ani tušenie nemá, čo je medzi nimi.“ Trochu sa upokojila a usmiala sa. „Dobre, ty môj fešáčik, ale už by si mal ísť, aby nemuseli na teba čakať!“ Pobozkali sa a Robo sa pobral do kancelárie vedúceho a Ivona sa vrátila do izby.
V Piatok ráno boli všetci vzrušení, lebo sa konali preteky a vlastne, bol to ich posledný deň na farme. Certifikáty už mali takpovediac vo vrecku a dnes sa každý cítil na to, aby tie preteky vyhral. „Aj dnes budeš v porote?“ Zavrčala Žaneta na Svetlanu, keď sa vrátila z kúpelne. „Mhm, budem. Tešíš sa?“ Usmiala sa a prevesila uterák cez operadlo stoličky. „Idem sa zblázniť od radosti, čo to nevidíš?!“ Odfrkla so zlostným úškľabkom a vstala z postele. Svetlana mykla plecom a vztiahla si nočnú košeľu cez hlavu. Potom odvetila: „To som rada.“ A zobrala si spodné prádlo. Ivona sa bála, že sa pochytia, preto sa ozvala: „Dievčatá, ja som z tých pretekov taká nervózna! Čo myslíte, mám šancu ich vyhrať? Tak sa mi páči tá veľká váza... veľmi by som ju chcela!“ Žaneta sa pohŕdavo rozosmiala, zobrala si svoj uterák a odišla z izby. „Prosím ťa, už iba dnes to vydrž! Mysli na svoje dieťa! Keď si to do teraz vydržala, tak to už dnes nepokaz!“ Obrátila sa k Svetlane. „Máš pravdu Ivonka, kašlem na ňu. Zajtra zmizne z našich životov a to navždy.“ Usmiala sa Svetlana pri pomyslení, že sa konečne zbavia Žanety.
Po raňajkách sa všetci vyhrnuli von, lebo preteky mali začať už o štyridsať päť minút. „Svetlanka, drž mi palce, som veľmi nervózna!“ Hovorila Ivona vzrušene, pričom si hrýzla spodnú peru. „Ivonka, Upokojsa! Uvidíš, dobre to dopadne. Pozri, už ide Robo, on ťa upokojí!“ Povedala Svetlana a zakývala na Roba. „Filip ťa hľadá.“ Oznámil jej, keď k nim prišiel. „Už idem.“ Odvetila, pobozkala Ivonu na líce a nechala ich o samote.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
: