Keď zišli do haly, priatelia ich tam čakali. „Tá šibnutá, je ešte stále u môjho otca.“ Oznámila im Ivica. „Kto vie, čo jej tak dlho vykladá?!“ Vzdychla si Ivona. „Už je na čase, aby sa dozvedela celú pravdu.“ Povedal Filip a spolu so Svetlanou zamierili do jedálne. „Keď nám prepáčite, moja milovaná je hladná, a ja tiež.“ Usmial sa a ruka v ruke prešli cez dvere.
Poobede sa robili prípravy na oslavu, ktorá sa mala začať o siedmej. K večeri sa bude podávať víno a kuchárky upiekli aj dve veľké torty. Ivica s Marošom a s Andreou, vedúceho najmladšou zdobili jedáleň, aby vyzerala čo najslávnostnejšie. A Robo s Ivonou, sa dali do zdobenia haly. „Aj my, chceme pomáhať!“ Zvolala Svetlana so smiechom, keď po niekoľkých minútach zbehla po schodoch. „Myy? Kto je to my, keď si sama? Kde si nechala, toho darebáka?“ Smial sa Robo. „Ušla som mu, ale...“ „Aa už ťa mám!“ Zvolal Filip za jej chrbtom a zdvihol ju do náručia. „A tebe, za toho darebáka ešte ukážem!“ So smiechom sa vyhrážal Robovi. „Keď naozaj chcete pomôcť, choďte do jedálne, tam je oveľa viac roboty!“ Povedala Ivona, tváriac sa prísne. Svetlana vykĺzla z Filipovho náručia a povojensky zasalutovala: „Rozkaz šéfka, vykonám!“ Ivona sa na plné hrdlo rozosmiala a hodila po nej nádhernú bielu ľaliu, ktorú práve držala v ruke.
Po necelej hodine, bola celá jedáleň nádherne vyzdobená. Stoly pokryté bielymi obrusmi, boli poskladané pozdĺž stien do dvoch dlhých radov a na každom z nich sa vynímali, veľké vázy s obrovskými kyticami voňavých kvetov. Na dokorán otvorených oknách a z lustrov, viseli girlandy ruží a na stenách, fotografie každého z nich ozdobené stužkami a malými kytičkami. Bolo to naozaj krásne: Celá jedáleň vyzerala a voňala, ako kvetinová sieň z nejakej starej rozprávky. „Keby ste nám neprišli pomôcť, neskončili by sme tak skoro.“ Vzdychla si Andrea, keď si obzerali výsledok svojej práce. „Je to pekné, však?“ Usmiala sa Svetlana. „Je to nádherné.“ Rozplývala sa Ivica a oprela sa o Maroša. „Poďme sa pozrieť, ako naši zaľúbenci zvládli halu!“ Navrhla Andrea so smiechom a zamierila k dverám.
„Chuderka moja mama! Bojím sa, že v záhrade jej nezostal ani jediný kvietok.“ Zvolala Ivica, keď uvidela vyzdobenú halu. „Neboj sa, ešte pár jej tam zostalo!“ Odvetil jej Rasťo so smiechom. „Aj vi ste pomáhali?“ S úsmevom sa spýtala Svetlana. Chlapci dôležito prikývli. „Veď sa nedali odbiť! Vraj, oni sú experti na všetko a ...“ Zvolala Ivona, napoly pobavene, napoly nahnevane. „Veď je to krásne!“ Začuli pobavený hlas vedúceho manželky, ktorá ich sledovala zo schodov. „Však je to krásne, však?! Čo krásne, priam úchvatné!“ Kričali chlapci jeden cez druhého. Všetci sa rozosmiali. „A tie balóny?“ Spýtala sa Andrea ukazujúc na strop, z ktorého viseli balóny rôznych tvarov, veľkostí a farieb. „Tak tie balóny, tie sú pre našu Svetlanku.“ Odvetili chalani naraz. Svetlana sa rozosmiala, vymanila sa z Filipovho náručia a rozbehla sa k nim. Každého z nich objala a pobozkala na líce. „Máme ťa radi, vieš to.“ Pošepol jej Rasťo. „Si naša princezná, to vieš.“ Pridal sa Martin. „A vždy ňou budeš.“ Zakončil Ľuboš. Do očí jej vystúpili slzy a nevedela, čo má povedať. Ešte raz ich pobozkala a vrátila sa k Filipovi. Ten si ju nežne privinul a pobozkal na ústa. „Veľmi ťa ľúbim.“ Pošepol jej do ucha a odvádzal si ju preč. „Aj my, by sme sa mali ísť pripraviť na oslavu.“ Ozvala sa Ivona a chytila Roba za ruku. „No poďme miláčik môj, poďme, už nemáme veľa času!“ Ťahala ho za sebou, hore po schodoch. Robo, za jej chrbtom strúhal grimasy, načo sa ostatní rozosmiali. Potom sa rozišli aj oni.
Oslava sa začala presne, o siedmej večerou. Všetci boli slávnostne oblečení a v jedálni vládla dobrá nálada. Svetlana s Filipom, sedeli pri jednom stole, spolu so svojimi priateľmi a nevšímali si zachmúrenú Žanetu na konci druhého stola. Sedela tam sama, s nikým sa nebavila, na nikoho nepozrela, ako by tam ani nepatrila.
Po večeri, vedúci vstal a zdvihol ruku, aby utíšil džavot. „Musíí to byyť?!“ Zastonal Rasťo. Svetlana ho kopla do členka. „Pár minút to vydržíš.“ Usmial sa vedúci a dôležito si odkašľal. Rasťo stíchol a zahanbene počúval: „Najprv, by som sa chcel poďakovať vám, milí naši frekventanti, že ste sa prihlásili do našej jazdeckej školy a že ste to tu vydržali celé prázdniny. Potom, by som sa chcel poďakovať...“ - a nasledoval celý zoznam mien spolupracovníkov a zamestnancov jazdeckej školy. „Kedy, to skončí?“ Šepol Rasťo netrpezlivo. „Buď už ticho, o chvíľu končí!“ Zahriakla ho Svetlana. Ešte vyjadril spokojnosť s priebehom celého kurzu a nádej, že sa s nimi v budúcnosti opäť stretne. „Možno, na nejakých významných pretekoch.“ Dodal s úsmevom a sadol si na svoje miesto. Všetci začali nadšene tlieskať. V tom, si na niečo spomenul a opäť zdvihol ruku, aby ich utíšil: „Ešte, by som vám chcel oznámiť, aspoň tým, ktorí to ešte nevedia.“ Prehovoril, keď potlesk utíchol. „Že naša Svetlanka s našim Filipom, čakajú bábätko a budú sa brať.“ Všetci sa k nim obrátili. Niektorí sa tvárili prekvapene, iní zas, ako by to tušili. Rasťo, s Martinom a Ľubošom, začali tlieskať z celej sily a vyzerali náramne spokojní. O chvíľu už tlieskala celá jedáleň a všetci, tým dvom blahoželali. Všetci, okrem Žanety. Tá sedela na svojej stoličke so silno zovretými päsťami a s očami vytreštenými pred seba. Maroš si to všimol a upozornil Filipa: „Pozri sa na Žanetu! Bojím sa, že by niečo mohla vyviesť.“ Filip na ňu pozrel a zľakol sa tej nenávisti, akou hľadela na Svetlanu. „Pokoj chlapče, pokoj!“ Ozval sa pri ňom Rasťo. „My, sme stále v strehu.“ Uškrnul sa a už ho nebolo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
joelina
6. 3.marca 2008 07:39
Fiha, zaujimave
2
yt kokso...som sa normalne ze nemohla od toho odtrhnut no len skoda ze sa to uz konci...
Napíš svoj komentár