Svetlana sa bála, že zaspí a že Filip ju bude márne čakať. Síce zaspala, ale zobudila sa pár minút po polnoci. Potichu vstala a po špičkách sa vykradla z izby. Zbehla po schodoch a vletela rovno Filipovi do náručia.
„Už som si myslel, že neprídeš.“ Šepkal jej medzi bozkami. „Zaspala som. Milá Žanetka mala chuť debatovať, tak som sa tvárila, že spím, a naozaj som zaspala.“ Šepkala mu so smiechom. „Hlavne, že si tu, láska moja.“ Vzdychol si uľahčene a niesol ju na rukách von. „Daj ma dolu, chcem kráčať po vlastných!“ Smiala sa Svetlana a vyslobodila sa mu z náručia. Ruka v ruke došli k jazierku, tam sa vyzliekli a spolu vošli do vody. „Keď som ťa tu prvý raz uvidel, myslel som si, že prídem o rozum.“ Hovoril Filip so smiechom. „Bola si taká nádherná a vyzerala si tak neskutočne, že som sa ťa bál dotknúť.“ „A teraz?“ Smiala sa Svetlana a pritisla sa k nemu. Filip ju zdvihol do náručia a vyniesol na briežok. „Už si sa milovala uprostred noci pod holým nebom?“ Pýtal sa s úsmevom, keď ju kládol do trávy. „Ešte nie, ale skúsiť to môžem.“ Odvetila a stiahla ho na seba. „Chcem byť s tebou celú noc, ale nie tu, mohla by si prechladnúť.“ „A kde?“ Spýtala sa nechápavo. Filip sa uškrnul. „Poď so mnou!“ Chytil ju za ruku a zdvihol z trávy. Pozbieral aj jej nočnú košieľku a svoje spodné prádlo a nahý ju viedol preč od jazierka. Svetlana sa začala smiať, keď videla kam ju vedie. „Od dnes tu budeme spávať a milovať sa!“ Vyhlásil a stiahol ju do senníka, kde už mal prestreté deky. „Pripravil som to pre nás, keď som sa vrátil z lesa. Zbláznil by som sa, keby som ťa nemal pri sebe každú noc.“ Šepkal jej s ústami prilepenými na jej bruchu. „A čo spravíme, keď nám na to prídu? Keď zistia, že nespávame vo svojich posteliach?“ Spýtala sa Svetlana znepokojene. „Nikto to nezistí, lebo skôr než by sa zobudili, vrátime sa do svojich izieb.“ Upokojoval ju Filip.
Keď sa Žaneta s Ivonou ráno zobudili, Svetlana sladko spala vo svojej posteli. „Zobuď sa! Čo je to s tebou, veď inokedy vstávaš prvá?!“ Triasla ňou Žaneta. Svetlana otvorila oči a hneď ich aj zavrela. „Nechaj ma, práve si mi prerušila sen!“ Zašomrala so zatvorenými očami. Žaneta sa škodoradostne zaškerila. „A čo sa ti snívalo, v čom som ťa vyrušila?“ Svetlana otvorila oči a posadila sa na posteli. „Snívalo sa mi, že som sa milovala v mäkučkej tráve pod nočnou oblohou.“ „A s kým, s jedným s tých tvojich troch kamošov?“ Spýtala sa Žaneta so smiechom a išla si zobrať zo skrine nejaké veci. „S Filipom.“ Odvetila zlomyseľne. Žaneta sa tak prudko otočila, až jej vypadli veci z rúk. „Tak, o Filipovi ani nesnívaj!“ Zavrčala a spravila pohyb, ako by sa chcela na ňu vrhnúť. Ivona, ktorá ich s obavami sledovala, sa postavila pred ňu. „Človek predsa nemôže za svoje sny.“ Povedala pokojne. Zdvihla jej veci zo zeme a vložila jej ich do rúk. „Filip bude môj a nikoho iného!“ Vyhlásila Žaneta a išla zatvoriť skriňu. Svetlana vstala z postele, podišla k oknu a otvorila ho. Potom sa obrátila a zadívala sa na Žanetu. „Počula si, keď povedal, že on už priateľku má a že by ju nevymenil za žiadnu inú?“ Spýtala sa na oko ľahostajne. „Lenže, ja som tu a ona nie! A nezabudni, že mám ešte celý mesiac na to, aby som ho zviedla!“ Odvrkla jej opovržlivo. „Ty vieš, čo robíš!“ Povzdychla si Svetlana a prestala si ju všímať.
Počas celého dňa Filip márne hľadal príležitosť, byť so Svetlanou aspoň chvíľu osamote. Ivona porozprávala Robovi, čo sa odohralo ráno, medzi Svetlanou a Žanetou, a Robo hneď informoval Filipa. Ten sa kvôli Svetlane znepokojoval a hnevalo ho, že sa s ňou nemôže ani porozprávať. Celý deň bol mrzutý a Svetlana vedela, že večer bude mať čo robiť, aby ho upokojila. A po večeri, keď sa Svetlana chystala do lesa so svojimi chlapcami a Ivona na rande s Robom, Žaneta začala fňukať. „Zase ma tu necháte samú, už vám na mne vôbec nezáleží! Nemohli by sme ísť na zmrzlinu, len my tri, ako predtým?“ Pozrela na Ivonu prosebným pohľadom. „Tvoj frajer to určite pochopí, keď mu vysvetlíš, že sa musíš venovať aj najlepšej kamoške! A tí traja, to tiež pochopia!“ Obrátila sa k Svetlane. Dievčatá na seba pozreli a nevedeli zadržať smiech. „Ráno si mi skoro skočila po krku, len kvôli snu. A teraz chceš, aby som išla s tebou na zmrzlinu?!“ Neveriacky sa spýtala Svetlana. „Keď ide o Filipa, som ako blázon. Ale už som sa ti ospravedlnila!“ Bránila sa Žaneta. Svetlana sa uškrnula. „Síce si sa neospravedlnila, ale dobre. Idem oznámiť chlapcom, že program sa mení.“ Povedala a vyšla z izby. „Aj ja to musím ísť oznámiť Robovi!“ Vyhŕkla Ivona a vybehla za Svetlanou.
Keď sa Filip dozvedel, že ani večer nebude môcť byť so Svetlanou, zúril ako besný. Svetlana ho so smiechom upokojovala. „Takto sa jej skôr strasieš, keď ju odmietneš na verejnosti. Lebo, ona chce ísť na zmrzlinu, aby sa stretla s tebou, aby ťa mohla zvádzať. Takže sa stretneme, v našom obľúbenom pajzli!“ Povedala so smiechom, rýchlo ho pobozkala a vrátila sa do izby za Žanetou. Hneď za ňou sa vrátila aj Ivona. „Robo povedal, že aspoň si zájde na pivo s kamošmi. Vraj ich poslednú dobu dosť zanedbáva.“ Povedala s predstieranou mrzutosťou. „Moji chlapci síce protestovali, ale potom sa upokojili aj oni.“ Povedala Svetlana a hodila si do vrecka pár drobných.
Sedeli vonku pri stole, Ivona na jednom konci, Svetlana na druhom konci lavici a Žaneta oproti nim na skladacej stoličke a pochutnávali si na zmrzline, keď sa zjavili, Filip s Robom a Marošom. Žaneta ich pozdravila so žiarivým úsmevom: „Ahojte chlapci! Nechcete si k nám prisadnúť?“ „Nechcela si náhodou, aby sme na zmrzlinu išli len my tri?!“ Zvolala Svetlana pohoršene. „Čo je s tebou, ty nechceš byť chvíľu s Marošom? A aj Ivone by si mala dopriať, aby mohla byť so svojim frajerom!“ Odvetila jej Žaneta nahnevane. „Ja, s Marošom nemám nič, a Ivona odriekla rande s Robom kvôli tebe!“ Durdila sa Svetlana. „Svetlanka má pravdu. Ja som odriekla rande, aby som ti urobila po vôli. Robo sa vybral na pivo s kamošmi, tak nech je s nimi a my tri, budeme spolu!“ Ozvala sa Ivona pokojne.
Chlapci si išli kúpiť pivo a o pár minút sa opäť zjavili pri nich. „Nemáme si kde sadnúť, všetko je plné. Takže, ak dovolíš...!“ Uškrnul sa Filip a prisadol si k Svetlane. „Zlatko, na koniec sme predsa spolu.“ Vyškieral sa Robo a sadol si k Ivone, neďaleko Filipa. „No čo už!“ Vzdychol si Maroš a vtlačil sa medzi Roba a Filipa. Žaneta sa mračila, ale nezmohla sa na slovo. „Tuším sa ti nepáči, že sme si prisadli. Na čo si nás potom volala?“ Pozrel na ňu Filip. Rýchlo sa spamätala a na silu sa usmiala. „Nebolo by ti lepšie sedieť pri mne? Na tej lavici sa tlačíte na seba, ako sardinky.“ Povedala s výčitkou v hlase. Filip sa rozosmial a odpil si z piva. Potom sa jej so smiechom spýtal: „A kam by som si sadol, na zem pri tvojich nohách, alebo na tvoje kolená?“ „Ale, veď stolička sa dá doniesť!“ Odvetila mrzuto. Filip sa oprel dozadu a ruku si vyložil na operadlo lavice za Svetlanin chrbát. „Nie sú voľné stoličky, a mne sa tu sedí dobre.“ Odvetil jej s úsmevom a znova si odpil z piva. „Keby boli voľné miesta, neprišli by sme si sadnúť sem.“ Zamiešal sa do ich rozhovoru Maroš. Filip pomaly spustil ruku z operadla na Svetlanin pás. „Teba sa nikto nepýtal!“ Odvrkla zlostne Žaneta až sa jej oči blýskali. Spamätala sa a už miernejšie dodala: „Chcela som sa s vami lepšie spriateliť, preto som chcela, aby ste si prisadli.“ Filip pomaly hladkal Svetlanu, pričom si s úsmevom popíjal pivo. „Ty sa nechceš spriateliť s nami, ale chceš si získať Filipa!“ Povedal Maroš a dopil svoje pivo. „No a čo je na tom, že si ho chcem získať?!“ Zvýšila Žaneta hlas. Ivona s Robom, ktorí si ich doteraz nevšímali, spozorneli. Filip položil prázdny pohár na stôl a pozrel na Žanetu. „Povedal som ti, že nemáš šancu. Ja svoju lásku milujem a nikdy by som ju nevymenil za takú, aká si ty a ani za žiadnu inú.“ Povedal pokojne a ani sa nepohol z miesta. Svetlana znepokojene pozrela na Žanetu, ktorá najprv zbledla ako stena, potom očervenela ako paprika. „Čo si ty vlastne o sebe myslíš, že si nejaký idol žien, či čo?!“ Teraz už Žaneta kričala a vstala zo stoličky. „Ty, ma nebudeš ohlupovať! Tá tvoja zbožňovaná, kašľe na teba, ináč by za tebou už dávno prišla! A ty, tiež...“ „Upokoj sa! Ja predsa proti tebe nič nemám, ibaže milujem inú. A ty, aj tak nie si môj typ.“ Skočil jej do reči Filip. „Ešte ma budeš prosiť, aby som si ťa všimla! Ale ja už o teba ani nezakopnem a ty, sa budeš musieť uspokojiť... aj s touto bosorkou!“ Ukázala na Svetlanu a z očí jej sršala nenávisť. Schmatla kabelku, odkopla stoličku a zvrtla sa na päte. Chvíľu za ňou mlčky hľadeli, ako sa rýchlo vzdialuje, potom sa však nahlas rozosmiali.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
elemka
9. 2.febuára 2008 15:07
Fuuuha...a co bude v dalsich castiach?
Napíš svoj komentár