„Ach jaj, musím sa uspokojiť s touto bosorkou...“ Smial sa Filip, keď v noci v senníku zasypával Svetlaninu hladkú pokožku horúcimi bozkami. „Myslíš si, že som bosorka?“ Spýtala sa Svetlana so smiechom. „Určite si bosorka, lebo si ma celkom pobláznila a ja už bez teba nedokážem žiť.“ Šepkal jej Filip s ústami na jej prsiach. „Myslíš, že sme urobili dobre, keď sme ju takto...?“ „Miláčik, ty si predsa neurobila nič, ty sa nemáš čoho báť!“ Povedal Filip potichu a nenechal Svetlanu dopovedať. Tuho si ju k sebe privinul a vášnivo ju pobozkal.

Žaneta prestala chodiť na hodiny a celé dni len vylihovala pri jazierku. Keď sa jej vedúci jazdeckej školy spýtal, či nemá v pláne odísť domov a prerušiť kurz, nahnevane mu odvrkla: „Zaplatila som si celý pobyt na tejto farme a mienim tu ostať až do konca!“

Filip bol rád, že Žaneta nechodí na hodiny, že sa môže pokojne venovať svojej práci a že aspoň vtedy nemusí skrývať svoju lásku k Svetlane. Vo štvrtok jej oznámil, že na druhý deň cestujú domov na víkend. Svetlana sa usmiala. „Cestujeme?“ „Áno, veď sa musíš zoznámiť s mojimi rodičmi!“ Odvetil jej Filip začudovane. „Pýtal si sa ma, či chcem s tebou ísť?“ Mračila sa Svetlana. Filip na ňu vytreštil oči a s chvejúcim hlasom sa spýtal:
„Ty, nechceš?“ Rozosmiala sa a skočila mu okolo krku. „Vieš dobre, ako ťa ľúbim a že bez teba, by som to tu už nevydržala.“ Povedala so smiechom a pobozkala ho na ústa. Privinul si ju k sebe a hlas sa mu ešte stále chvel, keď jej šepkal: „Ja už bez teba nedokážem žiť. Dostala si sa mi do krvi a teraz mi prúdiš v žilách spolu s krvou. A keby si ma opustila, zomrel by som.“ Vedela, že nepreháňa. Už poznala silu jeho lásky a vedomie, že je tak milovaná ju naplnilo šťastím.

„Takže, zase ideš domov?“ Spýtala sa Žaneta, len čo sa v piatok ráno zobudili. „Jasné že idem, a vrátim sa až v nedeľu večer.“ Odvetila Svetlana veselo. „Že sa ti chce toľko cestovať!“ Povzdychla si Žaneta a vstala z postele. „Ja rada cestujem a cez víkend je tu nuda. Povedala Svetlana a tiež vstala z postele. „Ideš dnes na hodiny?“ Spýtala sa Ivona a zadívala sa na Žanetu. „Dnes ešte nie, ale od pondelka začnem. Prišla som sem, aby som sa naučila jazdiť na koni a kvôli jednému hlupákovi sa toho nevzdám.“ Odvetila Žaneta a išla si zobrať uterák. Svetlana na ňu pozrela. „Už si sa zriekla myšlienky, zviesť ho?“ Žaneta sa zasmiala. „Ty, si sa zbláznila? Povedala som, že ho zvediem, tak ho zvediem! A keď mi bude kľačať pri nohách, odkopnem ho, ako prašivého psa! Priprav sa, aby si nebola prekvapená, keď sa vrátiš!“ Povedala a vyšla z izby. Svetlana pozrela na Ivonu a nezmohla sa na slovo. „Musíš mu to povedať!“ Povzdychla si Ivona znepokojene.

Filip odišiel do mesta autobusom o pol šiestej. Mal šťastie, podarilo sa mu odísť bez toho, aby ho Žaneta zbadala. Svetlanu do mesta opäť odviezla Eva, vedúceho dcéra. „Prajem ti, šťastnú cestu!“ Zaželala jej Žaneta so škodoradostným úškrnom, keď nastupovala do auta.

Eva vyložila Svetlanu na námestí, kde ju už čakal Filip. „Keby si videl Žanetin škodoradostný úsmev, keď som nastupovala do auta!“ Povzdychla si Svetlana, keď si ju Filip privinul. „Nemá ani tušenie, že moja láska si ty, a predsa sa cíti byť tebou ohrozená.“ Povedal Filip a nežne ju pobozkal. „Poď, kým nám príde autobus, dáme si zmrzlinu!“ Ťahal ju k zmrzlinovému stánku. Stáli v objatí na zastávke autobusu a jedli zmrzlinu, kým Filip nezbadal autobus, ktorý ich odvezie domov. Práve dojedli, keď autobus zabočil na nástupište. Ruka v ruke nastúpili do autobusu a usadili sa celkom v zadu na predposlednom sedadle. „Ako dlho pôjdeme?“ Opýtala sa Svetlana a otvorila okienko. „O hodinu sme tam.“ Odvetil Filip a pohodlne sa oprel dozadu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
kvapalinka  10. 2. 2008 01:32
Ďakujem-už môžem pokojne spať
Napíš svoj komentár