„Tvoja sestra býva ďaleko?“ Opýtala sa Svetlana, keď položil slúchadlo. „Asi hodinu autom.“ Odvetil a sadol si k nej na pohovku. „Tak prečo sa majú vrátiť až zajtra?“ Nechápavo na neho pozrela. Filip sa usmial a zobral ju do náručia. Začal ju nežne hladkať a bozkávať. „Už vieš prečo? Aby som ťa mohol milovať celú noc.“ Šepkal jej do uška medzi bozkami. Po chvíli sa mu vyslobodila z náručia a so smiechom zvolala: „Som hladná, a keď som hladná, nemôžem sa milovať!“ Filip sa tiež rozosmial a chytil ju za ruku. „Máš pravdu, aj ja som hladný.“ Povedal a viedol ju do kuchyne.
Keď Svetlana ráno otvorila oči, prvé čo uvidela bola Filipova usmiata tvár. Opieral sa na lakti a pozoroval ju pri spánku. „Táto bola najkrajšia noc v mojom živote a takto sa chcem zobúdzať každé ráno. Si taká nádherná, že sa neviem na teba vynadívať.“ Šepkal jej s šťastným úsmevom na perách. Svetlana vystrela ruky a privinula si jeho hlavu na prsia. „Táto noc bola aj pre mňa najkrajšia, a vieš prečo?“ „Nie.“ Zavrtel hlavou prisatý na jej prsníku. „Lebo po prvý raz sme ju strávili spolu, celú a bez strachu, že...“ „Nie, prosím ťa, teraz nemysli na nepríjemnosti!“ Prerušil ju Filip a rýchlo jej zavrel ústa bozkom. „Vždy ma takto umlčíš, keď sa ti niečo nepáči!“ Vyčítala mu so smiechom, keď sa im pery od seba odlepili.
Svetlana stála pri sporáku a pripravovala karamelovú omáčku na jahodové knedličky, keď počula zastať pred domom auto. Filip vyzrel z okna a veselo zvolal: „Naši prišli, a je s nimi aj malá!“ Svetlana na neho vystrašene pozrela. On sa usmial a privinul si ju k sebe. „Neboj sa láska moja, naši sú fajn uvidíš! Budú sa ti páčiť, viem to. A ty sa budeš páčiť im.“ Rýchlo sa spamätala a vypla sporák. „Obed je hotový. Ja len dúfam, že ma tvoja mama nevyhreší, zato...“ Nedokončila, lebo vo dverách kuchyne práve zbadala Filipovu mamu asi s trojročným dievčatkom na rukách. Filip sa tam pozrel a s úsmevom pozdravil svoju matku. „Ahoj mama!“ Dievčatko sa vyslobodilo z náručia svojej starkej a rozbehlo sa k Svetlane. „Ty si kto a plečo ťa ujo Filip objíma?“ Pýtala sa malá a začala sa na ňu driapať. Svetlana sa vyslobodila z Filipovho objatia a zdvihla malú na ruky. „Ja sa volám Svetlana a s ujom Filipom sa objímame preto, lebo sa ľúbime. A ty sa ako voláš?“ Usmiala sa Svetlana.
„Volám sa, Klistínka a ľúbim uja Filipa.“ Odvetila malá a objala ju okolo krku. „Aj teba budem ľúbiť, doble!“ Pošepkala jej do ucha. Svetlane zasvietili oči a pobozkala malú na líčko. „Doble.“ Filip stál vedľa nich a hľadel na ne s rozžiarenou tvárou. „Čo má toto znamenať a kto je to dievča?“ Zahrmel hlas Filipovho otca ododverí. Svetlana sa preľakla a pritisla sa k Filipovi. „Otec, mama, toto je Svetlana vaša budúca nevesta.“ Usmial sa Filip. Zobral jej malú z rúk a postavil ju na zem. „Choď pekne k starkej!“ Povedal a privinul si Svetlanu: Jeho mama sa konečne spamätala a vošla do kuchyne. Za ňou vošiel aj jej manžel a sadol si za kuchynský stôl. „Syn môj, keď si nás chcel prekvapiť, tak sa ti to podarilo.“ Ozval sa jeho otec a pozrel na Svetlanu. „Kde si našiel toto stvorenie? A je to vôbec ľudská bytosť? Veď vyzerá skôr, ako nejaká rozprávková víla, alebo čarodejnica!“ Hovoril so zvýšeným hlasom. „Dosť, už prestaň, veď to chúďa dievča celkom vystrašíš!“ Zasiahla jeho žena so smiechom. Pristúpila k Svetlane a chytila ju za obe ruky. „Neboj sa moja milá, ten hundroš je celkom neškodný! On iba nevie, čo má povedať, tak tára.“ Pritiahla si ju k sebe a pobozkala ju na líce. „Aj ja ťa môžem pobozkať, nepremeníš ma na ropuchu?“ Opýtal sa Filipov otec so smiechom. Objal Svetlanu a vylepil jej dva cmukavé bozky na obe líca. Malá odtiahla svojho starkého a natiahla ruky k Svetlane. Svetlana, už upokojená zobrala malú opäť na ruky a niečo jej šuškala do ucha. Malá sa zasmiala a prikývla. „Doble, ale daj ma dole!“ Svetlana ju postavila na zem a malá chytila svoju starkú za ruku a zaštebotala: „Stalká, poďme už papať, lebo nám vychladne obed!“ Filipova mama pozrela na Svetlanu a tá sa hneď začala ospravedlňovať. „Nehnevajte sa, že som sa...“ „Neospravedlňuj sa, veď si mi ušetrila robotu!“ Prerušila ju so smiechom a posadila malú na vysokú stoličku. „Tak už poďme jesť, som hladný!“ Zvolal Filipov otec a sadol si na svoje miesto. „Máme, zeleninovú polievku a jahodové knedličky.“ Povedal Filip a tiež si išiel sadnúť. „Sladké, to je niečo pre nášho tata.“ Usmiala sa Filipova mama a išla zobrať taniere. „Pomôžem vám!“ Ponúkla sa Svetlana a išla vytiahnuť príbor.
„Teraz už viem, že si naozaj čarodejnica.“ Povedal Filipov otec, keď dojedli polievku. Svetlana na neho nechápavo pozrela. „Naša Kristínka neznáša zeleninovú polievku a pozri!“ Ukázal hlavou na prázdny tanier pred malou. „Stalký, ja som papala, kvietočky a hviezdičky, veď aj ty si mal také, nie!“ Zasmiala sa malá. „Doble, ty hviezdička, teraz ideme papať pingpongové loptičky! Uvidíme, kto bude prvý!“ Povedala Svetlana so smiechom a vstala od stola. „Také loptičky, hahaha ...“ Smiala sa malá, keď jej naberala do taniera knedličky. „A uvidíš, aké je tam prekvapenie.“ Povedala Svetlana, keď jej ich polievala karamelovou omáčkou. „Miláčik, pokrájam ti to.“ Povedala Filipova mama a chcela zobrať z prednej tanier. „Nie, ja chcem papať sama!“ Kričala malá a chytila si tanier oboma rúčkami. „Mama, nechaj ju, nech sa učí papať sama! Veď už pôjde do škôlky, však!“ Svetlana zobrala do ruky vidličku a pichla ju do stredu knedlíka. „Pozri, takto pichneš vidličku do loptičky, takto si ju namočíš do omáčky a opatrne, aby si si nepichla pusu, do nej zahryzneš!“ Vysvetlila malej, a aj jej to predviedla. Malá sa zasmiala a hneď to po nej zopakovala. Všetci sa rozosmiali, lebo si zababrala celú tváričku a karamelová omáčka jej stekala dole po brade na čisté šatôčky.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kvapalinka
11. 2.febuára 2008 03:22
Si talent...úplne že vážne
Napíš svoj komentár