Asi po hodine na nich zavolali, aby si išli dať kávu, že sa pozhovárajú a Kristínke už treba spinkať. Lenže, s rozhovorom museli počkať, lebo Kristínka začala plakať a Svetlana si musela ľahnúť k nej. Našťastie, bola taká unavená, že hneď zaspala a Svetlana už o pár minút sedela s ostatnými v kuchyni.
„Tak, vy sa chcete vziať.“ Skonštatoval Filipov otec. Svetlana prekvapene pozrela na Filipa. Ten sa usmial a privinul si ju k sebe. „Ja by som len chcela vedieť, či už musíte.“ Ozvala sa jeho mama. „Kto vie, možno, že sa čoskoro dočkáte ďalšieho vnúčaťa.“ Uškrnul sa Filip a pobozkal Svetlanu. Tá striasla zo seba jeho ruku a postavila sa. „O čom to tu rozprávate?!“ Spýtala sa nechápavo. „O vašej svadbe predsa.“ Odvetil jej jeho otec. Svetlana sa rozosmiala. „Milujem Filipa z celého srdca a chcem sa za neho vydať, ale nie hneď!“ Povedala a sadla si. Prekvapene na ňu pozreli. „Si prvé dievča, ktoré Filip priviedol domov. A musím ti povedať, že sa páčiš nie len jemu, ale aj nám.“ Povedal s úsmevom. „Som šťastná, že ste ma prijali, lebo milujem Filipa a bez neho by som už nedokázala žiť. Ale, musíte vedieť, že spolu chodíme iba týždeň, a ešte k tomu tajne.“ Jeho rodičia na nich vyjavene hľadeli a nezmohli sa na slovo. „Nechápem, prečo tajne?“ Spamätala sa Filipova mama. „Ja, vám to rozpoviem!“ Vzdychol si Filip a pustil sa do rozprávania. „Jeden väčší blázon, ako druhý!“ Uškrnul sa jeho otec, keď Filip dorozprával. Jeho mama však ostala vážna. Prísne pozrela na svojho syna, potom na Svetlanu a potichu povedala: „Ponížil si ju a ona sa ti bude chcieť pomstiť. A bojím sa, že keď zistí, že tá kvôli komu si ju odmietol je Svetlana, bude jej chcieť ublížiť.“ Filip na ňu bezradne pozrel. „Ja sa jej nebojím!“ Vzdorovito vyhlásila Svetlana. „Ja viem moja, ale predsa bude najlepšie, keď na víkendy budete chodiť domov.“ Povedala Filipova mama s úsmevom a potľapkala ju po ruke. „A každú sobotu, mi uvaríš niečo sladké na obed!“ Zvolal Filipov otec, celý naradostený. „Radšej vás to naučím a budete si variť sám.“ Odvetila mu Svetlana so smiechom a privinula sa
k Filipovi.
„Ešte nechoď pleč!“ Plakala Kristínka v Svetlaninom náručí na druhý deň večer, keď sa lúčili. Svetlana ju hladkala po vlasoch a bezradne pozrela na Filipa. Filip ju zobral a niečo jej pošuškal. Malá ihneď prestala plakať. Natiahla rúčky k Svetlane, chytila ju okolo krku a pošuškala jej: „S mamkou, pôjdeme pozlieť koníky, a ja, budem jazdiť s tebou.“ Dala jej pusu na líce, potom zliezla z Filipových rúk a postavila sa, medzi svoju starkú a starkého. Svetlana pozrela na Filipa. „Prestala plakať.“ Povedal s nevinným úsmevom a objal ju okolo pliec. „Ahojte, uvidíme sa v piatok!“ Pozdravil rodičov a ťahal Svetlanu na ulicu. Svetlana sa obrátila, aby im ešte zakývala, ale cez okrasné kríky už nevidela malú postavičku v zelených šatôčkach.
Na farmu sa vrátili až neskoro večer. Filip sa pohrával s myšlienkou vylákať Svetlanu do senníka, ale nevedel či cez víkend niekto neobjavil ich hniezdočko lásky. „Zajtra sa pozriem, či niekto neobjavil naše hniezdočko.“ Šepkal jej pod starou lipou na dvore, neďaleko vchodových dverí. Vinul si ju k sebe a zasypával jej tvár horúcimi bozkami. „Neviem, či sa mi podarí bez teba zaspať!“ Vzdychal a nijak sa mu nechcelo pustiť ju z náručia. „Aj mne sa bude ťažko zaspávať bez teba, ale musíme to vydržať, aspoň nejaký čas!“ Zašepkala a objala ho okolo krku. „Poďme už dnu! Bojím sa, že nejaká dobrá duša upozorní Žanetu a to by pre nás nebolo veľmi príjemné!“ Pritisla sa k nemu a pobozkala ho na ústa. Filip si vzdychol. „Máš pravdu, miláčik. Choď prvá, keby sa niekto ponevieral na chodbe, ja počkám pár minút a potom vojdem aj ja!“ Ešte raz ju pobozkal, potom ju jemne od seba odtiahol. „Uvidíme sa ráno.“ Zašepkala Svetlana a vošla do domu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Este stale nie si pri konci...