Na druhý deň, Žaneta hrdo predvádzala, ako vie osedlať koňa. „Zaslúžim si pochvalu, že som sa tak usilovala, no nie?!“ „Zaslúžiš si pochvalu, že si sa tak usilovala.“ Zaškeril sa Filip a pozrel na ostatných. Tí ihneď začali tlieskať. Žaneta sa na nich dívala a mala pocit, že sa z nej vysmievajú. „Nemusíte zas, až tak preháňať!“ Povedala podráždene a obrátila sa im chrbtom. „Dobre mládež; a teraz, na kone!“ Zavelil Filip a vysadol na svojho koňa.
Keď poobede skončili, Žaneta sa s úsmevom obrátila k dievčatám: „Baby, čo keby sme po večeri zašli na zmrzlinu?“ „Kedy konečne pochopíš, že svoj voľný čas chcem tráviť so svojim chlapcom? Musíš pochopiť, že nemôžeme byť spolu, dvadsať štyri hodín denne!“ Povedala Ivona pokojne. „Na zmrzlinu môžeš ísť aj sama! Každá z nás má totiž svoj vlastný program.“ Pridala sa Svetlana k Ivone a milo sa na Žanetu usmiala. Žaneta sa obrátila k oknu, aby jej z tváre nevyčítali zlosť, ktorá sa jej zmocnila. „Tak dobre, ako chcete! Ale potom mi nevyčítajte, že som si našla nové kamošky!“ Povedala zlomyseľne, keď sa obrátila. Dievčatá sa uškrnuli. „Nemaj strach!“ Zvolali naraz a vyšli z izby.
„Ivona sa zobudila, keď som chcela vísť z izby.“ Šepkala Svetlana, keď niečo po polnoci vletela Filipovi do náručia. „To nevadí miláčik, hlavne, že si tu.“ Bozkával jej tvár a zdvihol ju na ruky. „Povedala som jej, že idem na záchod. Ešte šťastie, že hneď zaspala.“ Smiala sa v jeho náručí, keď ju niesol do ich hniezdočka. „Už som ti povedal, že ťa ľúbim?“ Šepol jej so smiechom, keď ju položil na deku prestretú na slame. „Myslím, že som to už pár krát počula, ale nebudem proti, keď mi to zopakuješ...“ Smiala sa so žiariacimi očami a strhla ho k sebe.
Nasledujúce dni boli pomerne pokojné. Žaneta už nevyžadovala od dievčat, aby sa po večeroch venovali jej, ale bolo jasné, že sa jej nedarí nájsť si nové kamošky. Buď si po večeroch čítala, alebo sedela v spoločenskej miestnosti pred telkou.
„Už zase ideš domov?“ Spýtala sa Žaneta Svetlany, keď videla, že si balí tašku. „Zabudla si, že je piatok?“ Usmiala sa a zatiahla zips na svojej taške. Žaneta neodvetila, iba sa škodoradostne uškrnula. „Žanetka nesmúť, veď v nedeľu sa ti vrátim!“ Povedala Svetlana rovnako škodoradostne a vyšla z izby. Chcela ísť za Evou, ale na chodbe vedúcej ku kancelárii jej otca stretla Filipa. „Čakám na teba.“ Povedal s usmiatou tvárou a pritiahol si ju k sebe. „Zmeškáš autobus, už by si mal ísť!“ Povedala potichu a pobozkala ho. Filip sa usmial. „Nejdem autobusom, odvezie ma Maroš.“ Prekvapene na neho pozrela. „Ide do mesta so svojou frajerkou. Ani ty si nevedela, že chodí s Ivicou, však?“Smial sa, keď videl jej prekvapenie. „Nebola by som pomyslela, že vedúci dovolí svojej najmilšej dcére chodiť s inštruktorom jazdenia.“ Povedala Svetlana, potom s úsmevom dodala: „Ale som rada, dokonale sa k sebe hodia.“ „Ale nie tak, ako my.“ Zašepkal Filip a zmocnil sa jej pier.
„Filip, už ideme.“ Začuli za sebou Marošov hlas. Obaja sa strhli. „Ty, vieš ale vystrašiť človeka.“ Uškrnul sa Filip a pomaly Svetlanu pustil. „Budem ťa čakať, pred zmrzlinovým stánkom.“ Pošepol jej, ešte raz ju pobozkal a zdvihol si tašku zo zeme. Svetlana sa usmiala a odišla pohľadať Evu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
luc.ka
17. 2.febuára 2008 14:55
hezkyy ako vzdy
Napíš svoj komentár